Mladý ork ležal tvárou dolu a držal si hrdlo. Na spotenej tvári cítil zrnká piesku.
„Čo je, chrcheľ? Ešte si chcel dačo?“ kričal na neho z výšky líščí humanoid v hrdzavom brnení a ceril žlté tesáky.
Ork zatvoril oči a vnímal kvapky krvi stekajúce po kľúčnych kostiach. Otočil sa na chrbát a zahľadel sa do sivých foxlingových očí.
Bachar sa prestal škeriť a ustúpil o krok dozadu. Zdvihol ruku a luskol. Drobný karmínový kryštál na rukavici sa rozblikal.
Banskou šachtou sa opäť nieslo kvílive stonanie mladého orka. Zopár baníkov v ľanovej, značne opotrebovanej rovnošate prestalo kopať krompáčmi a snažili sa nahliadnuť za roh. Väčšina však pokračovala v pomalom rýpaní do nekonečných stien jaskyne. Bez ohľadu na to, či to boli príslušníci rovnakej rasy ako Carrillo, alebo patrili medzi trpasličích, ľudských, elfských či foxlingských trestancov.
„Kašli už na to, lebo sa zadusí,“ ozval sa chrapľavý hlas z tmavého kúta. Starý trpaslík sedel na skale a pritom sa opieral o lopatu.
Foxling sa zvrtol a nechápavo hľadel na usmiateho mužíka. Znova luskol prstom a ork sa mohol konečne poriadne nadýchnuť. Drobné ostne sa schovali naspäť do obojku a kryštál v ňom prestal blikať. Bachar vybral z kapsy plne nabitý scarlet, pristúpil k orkovi a priložil mu ho k obojku. Oba magické kryštály sa na krátky čas rozsvietili. Scarlet vo foxlingovej ruke zhasol a previedol svoju energiu na obojok.
„Zajtra od teba očakávam dvojnásobné množstvo vykopaného scarletu,“ precedil foxling pomedzi tesáky. Otočil a svižným krokom odišiel do oslepujúcich večerných lúčov presakujúcich z púšte do bývalého banského komplexu.
Trpaslík zoskočil k mladíkovi.
„Koľko si tu? Štyri dni?“ Starec si poklepal po čele. „A stále si nepochopil, že máš držať jazyk za zubami, keď ťa provokujú hentie tupohlavce. Ešte chvíľu by ti nechal weseku aktivovanú a omdlel by si.“
Ork si pomasíroval hrdlo toľko, koľko mu to obojok dovoľoval. Zagánil na trpaslíka: „Zvládam to.“
Trpaslík sa schuti zasmial: „Synak, tie ostne sú očarované drobným paralyzujúcim kúzlom. Pred výpadkom som s nimi pracoval.“
Ork sa zamračil na starca.
„Ako stráž poriadku,“ dodal rýchlo trpaslík a potom kývol hlavou na orka.
Mladík nepoznal väzenskú etiketu, no tušil, že teraz by mal asi na oplátku povedať niečo on. Odpľul si do piesku, postavil sa a vzal krompáč.
Trpaslík natiahol dlaň: „Mimochodom, ja som nejaký Greor.“
„Carrillo,“ odpovedal ork a radšej sa pustil do kopania, ako by mu mal podať ruku.
„Carrillo,“ zopakoval starec a oprel sa o červenkastú stenu, „vieš, koľko som tu? Sedemdesiat dní. Za to, že som spojazdnil jeden prašivý parný stroj. Prisahám, že keby sa mi dostal do rúk ten diktátorský blázon, tak ho zavriem do klietky s hladnou mantikorou.“
Ork sa ani nepozrel na spoluväzňa. Rozmýšľal, ako má Greora ešte presvedčiť, že toto nebude plnohodnotný dialóg.
„Pred dvoma rokmi ten vodca prišiel k nám,“ nenechal sa odradiť trpaslík. „Že nás ochráni pred nájazdníkmi. Budete súčasťou novej ríše, ochrana a prosperita… bla bla bla, všetky tieto veci. Mne sa to už vtedy nezdalo, synam. Z tých jeho prefíkaných ľudských očí nevyžarovalo nič dobré. Jedna podmienka, hovoril. Žiadne technológie. Žiadne stroje. A bohovia vás chránia, keby sa pokúšate navrátiť elektrinu do krajiny. Jak keby sa to dalo, do matky. Odhlasovali sme si, že sa k nemu pridáme. Potom prišla sezóna studených dní a zrazu sa mi všetci sťažovali: Greor, veď tu všetci pomrzneme. Tak som spojazdnil parný ohrievač. A čo sa stalo? Niekto z dediny nás nahlásil a prišla hliadka. Veril by si tomu? Kvôli pár vyhrievaným obydliam.“
Carrillo na chvíľu prestal kopať. Pozrel sa na starcovu vráskavú tvár.
„Viete, prečo zmizla elektrina?“
„To nevie nikto, synak,“ mykol plecami Greor. „Pamätám si na ten deň. Kopa lietajúcich vzduchovozov nad mestom, obyvatelia ponáhľajúci sa z práce domov. A naraz tma. Všetky vzduchoplavidlá sa naraz zrútili na domy. Preto je z Neopolisu už len mesto duchov.“
Z vonka zahučala kovová rana, až sa zachveli podpery v štôlni. Trpaslík s orkom sa naraz zvrtli k vchodu. Dvaja bachari v brneniach vošli dnu a začali rozdávať proviant.
„Netuším, čo to spôsobilo,“ pokračoval Greor a vybral sa naproti jedlu. „Nikto nevie prečo sa to stalo, ani ako elektrinu znova vyrobiť. Iba ten ľudský hnoj ti bude tvrdiť, že to bohovia nás strestali.“
Carrillo si utrel pot. Opäť sa pustil do kopania, no hlavou mu prebleskovali obrázky spred pár dní.
* * *
„Carrillo, pomôž mi to zakryť!“ volal ork na svojho syna a ťahal k studni celtu.
„Čo sa deje?“ nerozumel Carrillo a nervózne hľadel na otca. Ten zápasil s látkou a nadával tak, ako to jeho syn nikdy nepočul.
„Prehoď to. Hneď!“ zreval a šklbol celtou tak silno až ju natrhol. Carrillo poslúchol a pomohol zakryť studňu.
Vietor búšil do vývesky na bývalej tankovacej stanici. Osamotená, hrdzavejúca búda sa ukrývala na okraji púšte, lemovaná z jednej strany vysokými horami a z druhej púštnou magistrálou. Vozovka však bola takmer celá zaviata pieskom. Za to na druhej strane budovy sa z červenej hliny ťahali čerstvé klasy.
Na horizonte sa výril piesok. Blížila sa k nim skupina jazdcov na lamách. Otec ťahal Carrilla od studne. Z chatrče vyšla orkská žena s rukami od čerstvej hliny.
Pol tucta vojakov docválalo k chatrči. Mohutný ork v červrnom brnení zosadol z lamy.
„Ako vám môžem…“
„Máme tu nahlásené protiprávne konanie,“ zavrčal ork v brnení. Otec podišiel k vojakovi bližšie.
„Prepáčte, ale to bude istotne omyl. Pravidelne dávame vašim kolegom časť z úrody…“
Orkský veliteľ ho zastavil zdvihnutím paže. Pohľadom prechádzal po plechovej búde ako sokol pátrajúci po koristi.
„Je tu niečo, cítim to,“ zašepkal a zrak mu spočinul na zemi pred tankovacím stojanom. Podišiel bližšie a kľakol si. Prstami prešiel po ryhách v piesku. Vydal sa po stopách smerom k studni.
Carrillo zatajil dych. Netušil, čo chcel veliteľ nájsť. Mali len motyky, lopaty a pole polievali hadicou a pumpou.
Vojak odkryl celtu a prehol sa do studne. Otočil sa na rodinku a škodoradostne zdvihol kútik. S pohľadom prilepeným na Carrilla začal vyťahovať lano.
Otec sa vydal za vojakom. „To tam je odveky. Prisahám!“
Veliteľ sa rozrehotal: „Po domácky vyrobené čerpadlo? Len tu tak ležalo?“
Elfský vojak vrazil puškou do otcovej hrude. Carrillo chcel k nemu priskočiť, no to ho už schmatli dvaja členovia hliadky.
Veliteľ vytiahol tri weseky a začal recitovať: „V Radanovej ríši je zakázané vyrábať, prevádzkovať alebo spojazdnovať akékoľvek mechanické, parné alebo iné stroje z čias pred výpadkom.“
„Nechajte ho, nič zlé nespravil!“ zvolala matka a pribehla k svojmu mužovi.
„Kto tento zákaz poruší, trestá sa upozornením alebo odňatím slobody na dobu, ktorú určí príslušný veliteľ hliadky,“ pokračoval ork v brnení a rozopol prvý obojok.
„Nás nikam neodvedieš,“ precedil pomedzy zuby otec. Vyhrnul si rukáv. Carrillo vyjavene hľadel na magický náramok. V momente sa okolo jeho rodičov vytvoril veľký ohnivý kruh. Cez plamene videl, ako otec krúži rukami a chystá sa vyčarovať ďalšie kúzlo. Lamy začali poskakovať, vojaci mali čo robiť, aby sa udržali v sedle. Veliteľ stál kúsok od plameňov a usmieval sa. Gestom prikázal elfovi, aby namieril zbraň.
„Otec!“ zvolal Carrillo. Zazneli dve rýchle rany. Ohnivý kruh sa po chvíli pominul.
* * *
Greor sem-tam prehodil lopatou zopár kamienkov z výkopov.
„Skúšal som previesť energiu z weseky na scarlet, ktorý som vykopal,“ rozprával popri funení. „Ten prekliaty obojok to vycítil, zapol sa a dostal som ranu. Je to premyslená vecička, do matky.“
Carrillo krompáčom odsunul sutiny, ktoré sa mu hromadili pri nohách a pozrel na trpaslíka.
„Kedy sa to zapne?“
Greor sa usmial a posadil sa. Obzrel sa po štôlni, či ich nesleduje jeden z bacharov. Položil krompáč, aby sa plne mohol venovať výkladu.
„Používali sme ich pri raziách. Scarlet v magickej rukavici je prepojený s obojkami. Príliš sa vzdiališ od kontrolného scarletu – dostaneš zásah. Priblížiš sa k nemu – zásah. Pokúsiš sa to zhodiť z krku – veď vieš. Weseka navyše blokuje tvoju mágiu. Ako som nedávno zistil.“
„Musí to mať vypínač,“ zamrmlal ork.
„Vypínač? To nie je hlasofón. Bavíme sa tu o magickom nástroji. Nositeľ rukavice to ovláda vôľou.“
Carrillo prestal na chvíľu kopať. Ešte viac vyceril spodnú sánku a pozrel sa na Greora.
„A funguje to, aj keď bachar spí?“
Trpaslík si nahlas vzdychol.
„Synak, energia zo scarletu je prepojená s nositeľom rukavice. To nemá zo spánkom nič spoločné. Kým dýcha on, dýcha aj scarlet.“
Ork sa celý otočil k starcovi: „Takže, ak by nedýchal, weseka by prestala fungovať?“
Trpaslík si prešiel rukou tvári, až sa mu vrásky na chvíľu vyrovnali.
„A ako by zrazu nedýchal? Nezabiješ ho, keď sa k nemu nemáš ako dostať. Kým je weseka aktívna, nemáš šancu ju ‐ ako ty hovoríš – vypnúť.“
Carrillo sa narovnal a poťažkal krompáč. Pustil sa do kopania s väčšou vervou než doteraz. Nie len preto, že musel za trest vykopať dvojnásobné množstvo scarletu. Vypnúť, zopakoval si sám pre seba. Kútik úst sa mu nepatrne zvdihol.
* * *
„Ak toto vyjde, tak spálim svoj akademický diplom,“ krútil hlavou Greor pri tom, ako zakrýval latami malú priehlbinu v stene. Carrillo sa snažil poskladať si končatiny tak, aby sa tam celý zmesti.
„Pokús sa myslieť na niečo pozitívne,“ riekol Greor, než položil poslednú zábranu.
Carrillo sa ocitol v tme. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol. Rýchlo otvoril poistku na obojku. Ruky aj nohy mu v momente stŕpli. Malé hroty sa mu zabodávali do nezahojených rán. Zaťal zuby a nechtami zaryl do ostrých kameňov.
„Komu zasa niet rady?“ kričal bachar na celú štôlňu.
Carrillo stisol k sebe pery.
„Niečo ma štípe na krku, pán foxling. Asi niečo s wesekou,“ prehodil trpaslík opierajúc sa o laty.
„Čo to trepeš, krpec?“
Foxling priložil rukavicu ku Greorovej weseke a zdvihol obočie.
„To je divné. Scarlet mi bliká jak blázon, ale na tvojom sa nič nedeje.“
Niekoľko dlhých minút si foxling žmolil chlpaté uši a obzeral si Greorov obojok ako nejaký obraz v galérii.
Carrillo si snažil predstaviť si pole za domom. Matkin teplý dotyk na líci. Usmiatu tvár otca. Vzdal to. Bolesť a predstava čoraz hlbšie sa zahryznutých bodákov mu všetky obrazy prekryla. Povolil zovretie a nechal, nech mu kŕče skrúcaju svaly.
„Aha, už to prestalo.“ Začul lišiakov hlas spoza dosiek. Znova pocítil prsty na rukách, no potreboval sa nadýchnuť.
„Vrelá vďaka, pán foxling,“ zašvitoril Greor. Za pár sekúnd začul Carrillo vyslobodzujúce zaklopanie. Oprel sa do dreva a vykotúľal sa von. Nadýchol sa zaprášeného no lahodného vzduchu.
„Už som sa bál, že si to nedal,“ tľapkal ho Greor po hrudi ako nejakého učňa. „Nepoznám nikoho, kto by to vydržal tak dlho, synak.“
Ork si rýchlo rozopol weseku a zahodil ju. Greor ju okamžite zdvihol.
„No tak pŕ. Musíš si to dať na krk.“
Ork ešte stále lapal po dychu, no už zvládal hodiť po trpaslíkovi namosúrený pohľad.
„Čo chceš teraz, vypochodovať len tak z bane? Musíme vymyslieť plán.“
Ork sa posadil a chytil si hlavu: „Zoberiem krompáč a…“
Zvonka sa znova ozval večerný gong. Greor nasadil orkovi obojok a skontroloval, či scarlet už ani náznakom nesvieti.
Nahol sa bližšie k nemu: „Budeme potrebovať odviezť pozornosť. A dostať sa k lamám.“
* * *
Carrillo čupel schovaný za kovovými bedňami. Hromada hrdzavejúcich kopáčskych strojov obkolesovala priestranstvo pred baňou ako železné hradby. Z vrátnice sa stala ubikácia pre bacharov a zároveň veliteľská základňa. Za chátrajúcou bránou sa vlnila nekonečná červená púšť, z ktorej sem tam vyčnievali kusy cesty.
Carrillo pozoroval skupiny väzňov, ako vkladajú do vagónov hrudy so žiariacimi žilkami scarletu. Greor práve vychádzal zo štôlne s košom na chrbte. Pohľady sa im na chvíľu stretli. Greor sa pousmial a do vagóna vysypal kopu kamenia.
„Čo to má znamenať?“ rozčúlil sa bachar a buchol oštepom po vagóne.
„Dnes nič moc, pán foxling,“ ceril sa na neho Greor. Foxling ho ovalil po chrbte oštepom. Opodiaľ stojaci dvaja bachari sa vydali smerom k nim.
Carrillo sa presunul k jednej z nefunkčných obrích mašín. Pošmykol sa na sypkom piesku a chytil sa zaprášenej plachty. Mal čo robiť, aby ju celú nestrhol a udržal sa na nohách. Chvíľu zostal vyjavene hľadieť na stroj.
„Stojte!“ zvolal foxling na dvoch bacharov, ktorý už odvážali trpaslíka k vrátnici. Otáčal líščimi ušami a vetril ako divý. Zahľadel sa na oblohu a nervózne si poškrabkal ňufák.
„Okamžite do pozoru, všetci!“ rozkrikoval sa pri tom, ako bežal k vrátnici. Carrillo ticho zaklial a schoval sa za plachtu. Bachari pustili Greora a začali pobehovať medzi vchodom do štôlne a ubikáciami ako vyplašené kury.
Greor sa pozrel najprv smerom ku stroju a potom uprel zrak do hora. Na oblohe sa objavila vzduchoľod, ticho dosadajúca na rozhorúčený piesok.
Carrillo sa ešte viac zakryl plachtou a chytil si nos, aby nekýchol.
„Nástup, okamžite!“ zavelil foxling, upravil si srsť aj brnenie a postavil sa pred vrátnicu. Ostatní bachari vyhnali všetkých väzňov na povrch a zoradili ich do rady.
Vzducholoď pristála rovno pred bránou. Spustil sa mostík a minimálne dva tucty vojakov vypochodovali z plavidla. Za nimi pomaly kráčala postava, kompletne zahalená v bielom hábite. Carrillo si aj tak všimol chladné oči, ktoré sa pod kapucňou obzerali po nádvorí.
Foxling pristúpil pred postavu, sklopil zrak a pokľakol.
„Pane, teda, ctený Radan… čím sme si zaslúžili vašu návštevu?“
Radan odkryl svoju dobitú tvár. Krátke, čerstvo upravené sivé vlasy si prehrabal vráskavými prstami a zamračil sa na lišiaka.
„Som na cestách po ríši,“ prehodil potichu a obišiel foxlinga ako sochu. Postavil sa pred nastúpenú radu, zdvihol bradu, široko sa usmial a nahlas spustil: „Prišiel som navštíviť aj náš významný ústav. Presvedčiť sa, že sú naplnené všetky vaše i naše potreby.“
Pohľadom prebehol po väzňoch. Zrak mu padol na starého trpaslíka. Podišiel k nemu so skupinou ozbrojených strážcov v pätách. Zdvihol prst a kýval ním.
„Počkaj, spomeniem si.“ Prižmúril oči. „Greor, je tak? Skúsený baník. Dúfam, že už naposledy.“
Trpaslík zovrel päste: „Prisahám, že budeš ľutovať svoje činy. Krajania pochopia, čo si zač. Ty si tu naposledy, Radan.“
Radan nemihol ani brvou a Carrillo mohol len hádať, čo si práve myslí. Muž sa otočil a naznačil foxlingovi, aby ho odprevadil do chatrče.
„Môžete pokračovať,“ kývol ešte na bacharov.
Carrillo sa pozrel na ohradu, za hradbou zo strojov. Lamy sa pokojne kŕmili na klasoch. Vzal kus ostrého železa a chystal sa zliezť. Zastavil sa. Sadol si na zem a zamyslel sa. Slnko začalo zapadať za horizont. Uvedomil, že bachari čochvíľa prídu na to, že im jeden väzeň chýba.
* * *
„Vstávajte. Bohovia vás chránia, ak sa budete dnes flákať!“ ručal foxling a trieskal lopatou po kovovom zvone.
Greor sa pretočil na bok. Pohľad na pokojne ležiaceho orka ho prebral rýchlejšie ako ohlušujúci koncert.
„Čo tu robíš, do matky?“
„Musel som zmeniť plán,“ zamrmlal Carrillo.
„Aká zmena?“ snažil sa potichu ziapať Greor. „Teraz je ideálna príležitosť. Tí tupohlavci budú skákať Radanovi okolo prdele. Stačí zobrať dve prašivé lamy a priviesť ich k vchodu. Kým prídu na to, že tu nie sme, budeme na druhom na konci púšte.“
Carrillo mu neodpovedal. Vzal krompáč a vybral sa hlbšie do jaskyne. Greorov štiplavý pohľad sa mu zabodával do chrbta.
* * *
„No vidíš, dnes ti to ide výnimočne,“ chválil foxling Carrilla a pozeral sa pri tom na ozbrojeného vojaka, ktorý stál vedľa neho. Ten len prevrátil oči a presunul sa radšej inam.
Carrillo vysypal posledné scarletové hrudy do vagóna. Skontroloval priestranstvo. Väčšina vojakov stála vonku za bránou. Pred vrátnicou stál len trpasličí bachar s oštepom väčším ako on sám. Carrillo sa nadýchol. Na lepší moment už nemohol čakať. Prázdny košík si vyložil na chrbát a vydal sa smerom k chatrči.
„Kamže, zelenáč?“ volal na neho foxling.
„Napiť sa,“ odvetil Carrillo.
Trpasličí bachar sa vystrel a spotenými rukami požmolil rukoväť.
„Vodu máte dole.“
„Došla,“ odpovedal Carrillo a cítil, ako mu v momente vyschlo v hrdle.
„Tam nesmieš. Rozumieš? Stoj!“
Carrillo odstrčil trpaslíka na bok akoby to bol drevený panák. Otvoril dvere a vošiel dnu.
„Zastavte ho,“ stonal ležiaci bachar.
„Nefunguje to,!“ kričal foxling a lúskal vo vzduchu prstami ako besný.
Carrillo otvoril druhé dvere a ocitol sa vo veľkej kancelárii. Okolo vyšúchaného stola sedeli dvaja vojaci a muž so sivými vlasmi v pohodlnej košeli. Držal v ruke pohár račieho likéru. Strážcovia vyskočili na nohy, no než stihli čokoľvek spraviť, Carrillo už kľačal na dlážke. Kôš položil vedľa seba a zdvihol ruky.
„Musím vám ukázať niečo dôležité,“ Carrillo vážil každé jedno slovo. Vojaci mali na neho namierené samostrely a periférne čakali na Radanov pokyn. Ten stále držal zdvihnutý pohár.
„To vám tu bežne väzni takto voľne pobehujú?“ zdvihol Radan obočie na foxlinga, ktorý vpadol dnu.
„Ja som to… a ono to nefungovalo…“
Radan pristúpil k orkovi a obzrel si weseku.
„Podarilo sa ti to znefunkčniť? To je čin hodný uznania. Čo je také dôležité, že mi to chceš ukázať?“
Vonku boli už nastúpení všetci väzni. Carrillo sa vyhol Greorovmu vyčítavému pohľadu a vybral sa rovno smerom k nefunkčnému stroju.
Foxling vytreštil na neho oči, potom na trpasličieho bachara, a potom na Radana.
„Počkajte, je to pasca!“ rozbehol sa za Carrillom.
„Ku mne!“ Radanov hlas zadunel nad celým priestranstvom. Všetci stíchli, len vodcova ozvena sa vracala od skál.
Foxling zastavil a vyplazil spotený jazyk.
„Stráže, držte sa pri mne,“ prikázal pokojne Radan a otočil sa na Carrilla, „a ty, pokračuj. Odhaľ mi to svoje tajomstvo.“
Ork pristúpil k zaprášenej plachte. Zatajil dych a strhol ju. Víriaci piesok postupne odhalil pospájané trúbky a kolieska.
Radan sa znova široko usmial a otočil sa na foxlinga: „O čo sa tu pokúšate, veliteľ?“
„To už tu… to už…“ foxlingský veliteľ začal pomaly cúvať, „Už to tu bolo, prisahám.“
Zbytok vojakov vošlo cez bránu dnu, akoby boli myšlienkovo prepojení so svojím vodcom. Namierili pušky na bacharov. Jeden vojak chytil foxlinga za rameno a zatlačil ho na kolená.
Radan sa postavil pred neho: „Vieš, ako strašne ma taká výhovorka uráža? Ja som to tu pred rokmi objavil. Ak nechceš v tomto momente ukončiť svoju púť, tak začneš hovoriť pravdu.“
Foxling sklopil uši a schoval chvost medzi nohy: „My sme len chceli zvýšiť efektivitu. Ten stroj by vydoloval oveľa viac scarletu. Chceli sme len… pomôcť.“
Radan sa vystrel a prešiel ku Carrillovi.
„Nasaďte veliteľovi obojok,“ zavelil, potľapkal orka po ramene a opäť sa usmial. „Nasaďte ho všetkým! Chceli ste mi dať viac scarletu? Dám vám tú možnosť.“
Vodca už opäť sedel za stolom a dopíjal svoj pohár račieho likéru.
„Mal si možnosť ujsť, ale ty si mi radšej pomohol. Prečo?“
Carrillo preglgol: „Jeden z vašich veliteľov mi zabil rodičov. Vysoký ork v červenom brnení.“
Radan zakrútil hlavou.
„Červené brnenie? Nikto z mojich veliteľov nemá červené brnenie.“ Zamyslel sa a klepkal prstami po pohári. Po chvíli otočil do seba zbytok likéru.
„Otrokári.“ Radan buchol pohárom o stôl. „Vydávajú sa za nás, chytajú preživších a predávajú si ich medzi sebou. A občas, na nešťastie, aj do mojich výchovných ústavov.“
Prikázal vojakovi, aby nalial aj Carrillovi. „Mrzí ma, že sa tvoji rodičia stali ich obeťou. Dávam ti slobodu. Poskytnem ti zásoby a zdroje, aby som napravil krivdu.“
Carrillo hypnotizoval pohár na stole.
„Otrokári,“ zopakoval potichu.
„Áno. Každý deň sa snažím zabrániť chaosu a nepráviu, ktoré nastalo po výpadku. Bohovia sú mi svedkom, že sa pokúšam zachrániť našu krajinu.“
Carrillo jeho slová už poriadne nevnímal. Pred očami mal už len mohutnú postavu v červenom brnení.
„Mal by som na vás ešte jednu prosbu,“ pozrel sa Radanovi do vpadnutých očí.
* * *
Greor sedel na balvane pred baňou a pohupoval nohami.
„Hej, trpaslík,“ oslovil ho foxling s obojkom na krku, „máš ísť k vrátnici.“
„Viem.“ Trpaslík si dal záležať, aby jeho úsmev pôsobil čo najviac umelo. Zoskočil z balvana a hrdo prešiel popri bývalom bacharovi.
„Carrillo, synak môj zlatý,“ zvolal trpaslík a vystrel ruky.
Carrillo sedel na kočiari s jednou zapriahnutou lamou a s kufrom plným zásob. Ork mu len gestom naznačil, aby sa posadil za neho. Vzducholoď, ľahšia o desiatku vojakov, už plávala oblohou.
Greor si prechádzal prstami po obojku. Čakal, kým sa brána baníckeho komplexu nestratí za horizontom.
„Dobre, myslím, že toto už nebudem potrebovať,“ zasmial sa a začal rozopínať weseku.
„Počkajte!“ skríkol Carrillo. Trpaslík stuhol. Chcel kriča, no ostne v hrdle mu v tom bránili.
Carrillo zdvihol magickú rukavicu a luskol prstami.
„Čo to… do matky… má znamenať?“ chrčal Greor.
Carrillo sa mu otočil chrbtom a popohnal lamu.
„Pôjdete so mnou, na juh,“ ukázal ork pred seba. „Potrebujem vás.“
„Pokojne, synak, len mi daj dole ten obojok.“
„Nemôžem, pán Greor. Musím nájsť otrokárov. Nemôžem k nim napochodovať s prázdnou.“
Trpaslík zvraštil husté obočie: „Chlapče, veď si ma zachránil. Tak ma, do prašivej matky, už pusť!“
„Vám vodca slobodu nedal. Klamali ste ma, pán Greor. Nezavreli vás kvôli ohrievaču. Vy ste zákaz technológií porušili viackrát. Chceli ste založiť odboj.“
„Ty veríš tomu prekliatemu človekovi?“ zvýšil Greor hlas.
„Keď ste sa stretli, hovoril, že ste skúsený baník, že ste tam naposledy. Prečo by si to vymýšľal?“
Greor chytil Carrilla za rameno: „Počúvaj ma, synak. Radan je blázon, čo ničí celé dediny len za to, že niekto chce rozbehať zberač úrody. Aj tvoju rodinu nechal zavraždiť.“
Carrillo mu odsotil ruku: „Nedal! To boli otrokári. Musím ich nájsť.“
Trpaslík začal rozhadzovať rukami: „To sa mi snáď sníva. Veď som ti pomáhal! Riskoval som svoj krk! A ty ma máš ako korisť?“
„Ja som musel vydržať tú bolesť, nie vy. Pán Greor, vážim si vašu pomoc. Predám vás, aby mi dôverovali. Ale potom vás vyslobodím. Sľubujem.“
„Prašivé lajno mi sľubuješ! Si blázon. Si rovnaký tupohlavec ako Radan. Ale to sa ti vypomstí, to ti prisahám. Keď príde čas…“
Greor svoju vyhrážku nestihol dokončiť. Carrillo držal zdvihnutú ruku a nechal trpaslíka dusiť sa. Keď už Greor nevládal kopať nohami, luskol prstami.
„Je mi to ľúto, pán Greor. Pre vaše vlastné dobro, neurážajte ma už, prosím. Čaká nás ešte dlhá cesta.“