V roku 2021 som napísal svoj prvý román. Aby som bol presnejší – doklepal som 500 000 nepoužiteľných znakov príbehu, ktorý bol rozpadnutejší než privádzač v Dubnici nad Váhom. Našťastie som dostal od kamarátov jednu skvelú radu – začať v menšom, a zapojiť sa do nejakej súťaže. V roku 2022 som napísal prvú poviedku Carrillova cesta a poslal ju do Literárneho Zvolena. V tom istom roku som sa prihlásil aj do MaCeFa. A odvtedy to bola to jazda.
Uvedomil som si za ten čas dve veci: spätná väzba od širokého spektra ľudí je veľmi dôležitá. Aj kritická, aj pozitívna. Toto ma asi najviac posunulo.
A druhá vec: nesústrediť sa na umiestnenie. Áno, aj ja som chcel vyhrať, ale za tie tri roky som si uvedomil, že som sa v rôznych súťažiach umiestnil na cca rovnakých pozíciach.
Dôležité ale je, že JA cítim obrovský posun v písaní, v uvedomení si čo a ako chcem písať, aj s akou istotou a ľahkosťou sa mi teraz tvoria príbehy. A to je ten najväčší úspech.
Je čas sa posunúť. Preto aktuálne pracujem rovno na dvoch románoch.
