„Odkiaľ idete?“ spýtala sa krčmárka dvoch cudzincov za plechovým stolom.
„Z Neopolisu,“ odpovedal Longi a prehrabal si hustú trpasličiu bradu.
„Hej? Som počula, že tam pred pár mesiacmi vyčíňal boh vetra.“
„Tornádo,“ opravil ju Refur a poškrabkal sa na dlhom líščom nose.
„A koho ste hovorili, že to hľadáte?“ Položila na stôl poháre. Longi si na jej ruke všimol ametystový náramok.
„Nejakého,“ Refur luskol na trpaslíka. Longi vytiahol z batoha obálku a podal mu ju. „Holtiho.“
Krčmárke spadli kútiky a mykla plecom. Refur luskol prstom znova.
„Vedenie Neopolisu nás vyslalo, aby sme mu doručili list. Naozaj ho nepoznáte?“
„Poznám, ale už sa tu tri dni neukázal,“ odvrkla a otočila sa chbtom.
„Kvôli tomu jeleňovi?”
Krčmárka sa zastavila.
„Akému jeleňovi?” zdvihol obočie Longi. Refur na neho vyceril tesáky. Longi s ním bol na cestách už týždeň, no stále mal problém určiť, čo za emóciu tým vyjadruje.
„Odkiaľ o ňom viete?” zachvel sa krčmárkin hlas.
Prázdnym hostincom sa ozvalo vŕzganie dverí. Objavila sa v nich vysoká silueta. Dlhé, snehobiele vlasy. Vypracované svaly v obtiahnutej košeli. Ostré črty na dokonale symetrickej tvári. Skrátka, priemerný elf, pomyslel si Longi.
Krčmárka sa oslobodila. Pošúchala si ruku, na ktorej pribudlo zopár ryšavých chlpov a napravila si náramok.
„Ale, ale,” usmial sa elf. „Dobre som počul, že k nám zavítali hostia. Môžem?“
Než by čakal na čiukoľvek reakciu, prisadol si k dvojici. Zdvihol prst a krčmárka svižne zamierila za pult.
„Videl som váš motopovoz. Ročník 2038, že? Ako sa vám zatiaľ páči v Gaete?”
Longi nerozumel, ako elf dokázal pri každom slove vystavovať horný aj spodný rad zubov. Rozhadzoval rukami ako premotivovaný dirigent a každú chvíľu sa trpaslík bál, že dostane ľavačkou zaucho.
„No, ešte sme nedoručili žiaden…“
„Ó, áno,“ elf chytil trpaslíka za plece, „pošta, počul som. Ako starosta vám zaručujem sto-per-cent-nú spoluprácu.“
Longi sa spýtavo pozrel na kolegu, no ten len ticho hľadel do pohára.
„Viete, kým sa jazdilo po zemi, všetci sa u nás s radosťou zastavovali. Elfovia, trpaslíci, orkovia, ľudia,“ otočil sa na Refura, „áno, mali sme tu aj komunitu foxlingov. Odkedy sa lieta, všetky vzducholode nad nami len prefrčia do Neopolisu. Ani len na magické súťaže sa neprišli pozrieť.“
Longimu stŕplo rameno. Mal pocit, že ho elf stíska ako neposlušné dieťa.
„Keď už sme pri tom, nie je škoda, že vedenie zakázalo mágiu? Namiesto pošty sa mohli ďalej využívať orby, je tak?“
„Čo ja viem,“ utrúsil trpaslík.
Elf sa znovu oprel. „Nebojte sa, nesnažím sa vás nachytať.“
„Máte tu údajne problém s nebezpečným zverom,“ prehovoril Refur a položil prázdny pohár na stôl.
„Akým zverom? Čo vás nemá. Ktože vám takéto báchorky nahovoril?“
„Hej, kto?” zašepkal Longi.
„Hliadka pred mestom, drahý kolega. Keby ste nemal celý čas zaborený nos v encyklopédiách, vedeli by ste, čo sa okolo vás deje.”
Longi samovoľne skontroloval, či má zatvorený batoh.
„Vraj jedného z nich pohryzol jeleň,” pokračoval Refur. „Nezahliadol niekto nevšedného jedinca?“
Elf si prebehol prstami po vlasoch a jeho úsmev bol zrazu menej uveriteľný, ako nápis v hostinci, že ponúkajú len to najkvalitnejšie pivo.
„Ó, áno, incident s jeleňom, čo sa nevedel spratať do kože. Nebojte sa, už to riešia moji muži.“
Longi sa pozrel na Refura. Na jeho prekvapenie sa líščí kolega len pousmial. Postavil sa a vzal palicu. Trpaslík ho rýchlo nasledoval.
„Ďakujeme za privítanie. Už je neskoro. Presunieme sa do izieb.“
Aj starosta sa im poďakoval a úsmevom oboch cudzincov vyprevadil.
„Čo to trepal s tým jeleňom? Neprišlo vám to divné?“ pýtal sa Longi a napravil si vankúš.
„Súhlasím, kolega. Najprv žiadny problém nemajú, a potom to riešia jeho muži.”
„Navrhujem ten list čo najrýchlejšie doručiť a pratať sa preč,” šepkal Longi, „nepáči sa mi tu.” Uložil sa na matrac a s úľavou zastonal.
* * *
„To je ono?“ ukázal Longi na malú drevenicu. Odlupujúca sa bordová farba pôsobila ako popraskaná koža na rukách dôchodcu.
„Adresa sedí,“ odpovedal Refur.
Vietor sa prehnal ponad škridly. Longi spravil krok vzad. Mach, ktorý zjavne ako jediný držal strechu pokope, si trpaslíkovu dôveru nezískal. Nad budovou sa zavlnil vzduch a Longimu sa zježili chlpy na hlave.
„Nestratili ste sa?“ zachroptil hlas za nimi. Na lavičke sedel chudý muž v tunike, prehnutý nad knihou ako stará vŕba. Napravil si rukáv a zakryl ním obviazanú ruku.
„Dobrý deň, ujo. Pane. Teda,“ habkal trpaslík a pozrel sa na Refura v nádeji, že prevezme slovo. Márne.
Starec si odhrnul kapucňu. Dobrosrdečne sa usmial na dvojicu. „Turisti? V Gaete?“
„Hľadáme jedného domorodca. Teda, prepáčte, foxlinga…“
„Holti. Býva tu?“ ukázal Refur palicou za seba.
„Holti? A čo by ste od neho potrebovali? Poznáte sa?“
Refur vyceril zuby a labou si siahol do vnútorného vrecka. „Máme pre neho list. Sme kuriéri.“
Starec zdvihol obočie a zasmial sa.
„Pošta? To sú mi novinky. Holti nie je doma. Môžem to prevziať, doručím mu ho.“
„To by bolo skvelé,“ načiahol sa Longi za listom. Refur ho zablokoval palicou.
„Listové tajomstvo, doručíme ho my.“
„Ako hovorím, nie je doma.“
„Už tri dni? Kedy ste ho videli naposledy?“ foxling stále ukazoval tesáky. Starý muž sa so stonaním pozviechal z lavičky.
„To vám nepoviem. Viete, ako je to s nami, dôchodcami. Pamäť mi už toľko neslúži.“
„Ale na toho jeleňa si spomeniete, je tak?“ Refur kývol hlavou na mužovu ruku.
Starcov úsmev sa razom vytratil. Znova si napravil rukáv a čelo mu zvráskavelo ako pomarančová šupa.
„Rozprávali ste sa so starostom? Dal vám ten pošahanec úlohu?“
„Úlohu?“ zdvihol obočie Longi.
„Tie zvery sú choré,“ pokračoval starec, „ale ja ich… ja na to prídem. Verte radšej mne, druidovi, ako nejakému falošnému…“
„Zvery?” skočil mu do reči Refur. „Je ich viac?”
Druid sa priblížil ku kuriérom.
„Pozrite, dobrí muži. Prečo neísť ku mne, do ordinácie? Môžeme sa o tom porozprávať.”
„Ďakujeme,” zdvihol labu Refur, „ako som povedal – musíme doručiť list.”
„Ale veď, mohol by nám to celé…”
„Musíme doručiť list,” Refur dal za každým slovom pauzu a otočil sa na trpaslíka. Počas tých nasledujúcich pár sekúnd si Longi želal, aby aspoň ten vietor niečo povedal.
Ako prvý sa otočil druid. Kráčal prázdnou ulicou a každý druhý krok venoval pohľadu na dvojicu.
„Poďme, kolega.”
Na klopanie odpovedalo len vŕzganie lát. Longi obchádzal záhradku. V nose pocítil mráz, akoby sálal z budovy. Pozrel sa nahor. Na okraji strechy si všimol vlnenie vzduchu ako na rozpálenej asfaltke. Zimomriavky pocítil aj v brade.
„Refur, pozor!“
Foxling chytil kľučku. Zvýskol od bolesti a zvalil sa na chrbát. Syčal a prezeral si biele stvrdnuté chlpy na prstoch. Trpaslík k nemu priskočil a pomohol mu postaviť sa.
„Ten dom je začarovaný,” vysvetľoval Longi, „ľadový zámok. Prvotriedne kúzlo.“
Refur vyceril zuby na dom a Longimu bolo konečne jasné, akú emóciu tým vyjadruje.
„Máte chvályhodné vnímanie, kolega.”
„Do prašivej mantikory aj s tým, prečo by niekto začaroval vlastný dom? Keď je navyše mágia… viete, zakázaná.“
Refur mykol plecami. Prešiel bližšie k drevenici a nos mu poskakoval rýchlejšie ako Longiho srdce. Prešiel pohľadom na záhradku.
„Dialo sa tu niečo omnoho podivnejšie,“ ukázal foxling na zem. Longi si všimol stopy v udupanej vrstve hliny.
„Toto sú topánky,” zohol sa trpaslík, „ale tie druhé…“
„Tak, drahý kolega. To druhé nie je humanoid. Niečo veľké tu bolo na návšteve.“
„Mali by sme to ísť povedať starostovi.“
Refur sa zasmial a palicou posunul Longiho bokom.
„Vy azda tomu elfskému indivíduu veríte? Mali by sme sa presvedčiť sami, či je pán Holti v poriadku.“
„Počkať, na tomto sme sa nedohodli,” zdvihol ruky Longi. „Našou úlohou je doručiť list, hej? Za stopovanie ja nie som platený.“
„Podotýkam, kolega, že ste prijali prácu ako môj strážca. Neopolis vás platí za moju ochranu, nie za kuriérsku prácu. Túto službu, prosím, nechajte na mňa.“
„Hej? A čo keď s vami nechcem ísť?“
„Potom, kolega, môžete ísť naspäť do Neopolisu po vlastných. Samozrejme, bez výplaty a nároku na náhradu výdavkov.“
Refur sa otočil a krívajúc smeroval k tmavému lesu. Longi sa poobzeral okolo seba. Nahlas si vzdychol, napravil si batoh a vydal sa za foxlingom.
* * *
„To nemyslíte vážne!“ Longi sa pozeral do jaskyne. Z temnoty sálala zima ako z chladnej pivnice.
„Stopy vedú dnu,“ povedal Refur a prešiel popod práchnivejúci hranol.
Longi očervenel. Napravil si golier a vstúpil aj on.
Svetlo baterky dopadlo na vlhké steny. Longi takmer vrazil do vagóna, v ktorom sa váľali kusy rudy. Koľaje sa rozchádzali do troch rôznych tunelov. Foxling zdvihol dlhý ňufák a zatvoril oči. Po chvíli nasmeroval palicu do najchladnejšieho kúta.
„Ako to viete?”
„Verte foxlingským zmyslom, kolega.”
Longi si povzdychol, vytiahol zásobník a vložil ho do kuše s automatickým prebíjaním. Bez opýtania si vzal Refurovu baterku a vybral sa do útrob šachty. Refur ho nasledoval. Po chvíli počul trpaslík už len pravidelné klopkanie palice.
Zastal v hale plnej nefunkčných ťažobných strojov. Pozoroval čiastočky, ktoré si hľadali cestu k jeho nosným dierkam. Stlačil si nos. Práchnivé podpery vyzerali, že čakajú len na to jedno kýchnutie, aby mohli konečne odísť na dôchodok. Baterkou prechádzal po stenách. Drobné kvapky sa leskli ako hviezdy na oblohe. Foxling zastavil, zohol sa a napravil si popruhy na umelej nohe.
Longi sa pozeral na kolegu. Stále počul klopkanie. Refurova palica však stála opretá o rýpadlo.
Zdvihol kušu. Krok po kroku našľapoval po mlákach. Hľadel pred seba už len cez mieridlá. Začul akési chrapľavé stonanie.
„Za ten stroj,“ zavelil potichu.
Refur aj Longi hľadeli cez štrbiny hrdzavého bagra. Z tunela pred nimi vyšla obrovská šelma. Prerastený vlk vyzeral, akoby ho modeloval neschopný umelec. Hnedé guče chlpov bojovali o miesto medzi sivou srsťou. Na jednej nohe mal namiesto prstov kopyto. Vlk sa zohýbal, aby si nebuchol hlavu a škúlil po hale. Odkašľal si, odhrnul záves a nedôstojne sa odpotácal do bývalej ubikácie pre baníkov.
„Čo to do prašivej mantikory je?“ šepkal trpaslík.
Refur postrčil Longiho pred seba. Tensazakrádal k závesu a v duchu preklínal celý foxlingský národ.
„Spí,“ opísal Longi dianie vo vnútri. Znova si priložil golier k tvári. Hnilobný zápach z ubikácie ho dráždil nielen v nose, ale aj v žalúdku.
Refur sa prisunul. Prstom ukázal na druhý koniec miestnosti. Cez tri postele ležal ďalší tvor. Trup si vyvaľoval hore znak a mal na ňom položené niečo, čo malo podľa všetkého byť prednou končatinou s pazúrmi. Hlava pripomínala utopené mača. Navyše z nej trčali dva pokrivené parohy.
„Tam,“ kývol hlavou Refur.
„Batoh?“ nechápal Longi.
„Nielen to. Plynová bomba, plechovky, celta. Niekto tam musel posledné dni tráviť čas.“
„Čo? A neostalo to tam po baníkoch?“
„Ak by to tam bolo roky, bolo by to pod súvislou vrstvou prachu.“ Refur položil labu na Longiho plece. „Kolega, musím sa k tým veciam dostať. S najväčšou pravdepodobnosťou tu ostali po našom adresátovi.“
„Ste normálny? Sme kuriéri, nie lovci príšer.“
„A stále to platí. Len musíme Holtiho nájsť.“
Z ubikácie sa ozývalo tlmené funenie.
„A čo sa tam mám, preplaziť? Alebo tie kreatúry zastreliť?“
Refur odmontoval hlavicu palice. Vytiahol štyri karmínové kryštály. Svietili ako svätojánske mušky. „Myslím, že tento materiál dobre poznáte, kolega.“
„Ale, ako ste sa k tomu dostali?“
„Je to naozaj podstatné?“
Longi sa načiahol za scarletmi, no na pol ceste sa zarazil. „No, a čo ja s tým?“
„Ponúkam vám riešenie. Z tohto budete mať dostatočné množstvo magickej energie, aby ste náš problém vyriešili.“
„Ja?“
„Nehrajte sa na hlupáka, kolega. Prečo si myslíte, že som si vybral neskúseného vojaka, ktorý bol dva mesiace vo väzení? Dopočul som sa o knihách kúzelníctva, ktoré vám našli doma. Ale to tornádo, čo ste spôsobili, klobúk dolu. Máte talent.“
Longi zablikal očkami. „Ale, ja mám zakázané čarovať.“
Refur schmatol trpaslíkovu ruku a vtisol mu do nej všetky scarlety.
„Potrebujem, aby ste sa postarali o tie zvery a priniesli mi batoh.“
„Ako?“
„Použite kúzlo paralýzy. Zastavte čas. Alebo vyčarujte ohnivú strelu. Do bohov, kolega, vy ste ten, čo čaruje. Nejako sa ich zbavte.“
Longi sa zhlboka nadýchol. Spomenul si na kapitolu z encyklopédie mágie. Vrazil Refurovi kušu do rúk. Odchýlil záves a natiahol ľavačku. V pravej držal aktivovaný kryštál. Pocítil jemné vibrácie. Cítil, ako mu svalmi preteká energia, ako rozrastajúca sa sieť blesku.
„No!“ zakričal trpaslík.
Nič sa nestalo.
Refur sa v okamihu postavil na nohy a počastoval trpaslíka tými najhoršími nadávkami, aké na kontinente kedy zazneli. Vlk aj jeleň sa naraz prebrali a spustili chrčanie ako pokazené stroje.
„Sa mi nepodarilo,“ utrúsil Longi. Refur namieril kušu na záves. O pár sekúnd stálo vlčie monštrum vo vchode. Pozrelo sa na dvojicu a otvorilo papuľu plnú krivých tesákov.
„Robte niečo, kolega!”
Longi vystrel ruku. Nohy aj dlane mu horeli, ako by mu žilami pretekal oheň. Za vlkom sa zjavil jeleň a piskľavo zaerdžal.
Trpaslíkovi vystúpili na plešine kvapky potu. Končeky prstov ho pálili.
Vlk pred seba natiahol dlhočizné ruky. Sánku roztvoril tak, že sa mu div nevykĺbila. Ohol kolená do opačného uhla a odrazil sa.
„Zhor!“ zreval Longi a tvár mu takmer vzbĺkla.
Z ruky mu vyšľahli modré plamene. Vlk dopadol kúsok od jeho nôh. Longi napol svaly, aby dokázal ruku s plameňmi zdvihnúť. Zasiahol aj druhú potvoru. Za príšerného kvílenia sa obe beštie váľali po zemi. Koža im popukala a v ranách sa objavila tmavozelená krv.
Longi vedel, že priľnavé plamene len tak niekto nezahasí.
Trvalo ešte niekoľko dlhých minút, kým sa jaskyňou prestalo ozývať chrapľavé ručanie. Agóniu vystriedalo ticho.
Longi sedel vedľa Refura a mlčky pozeral na tlejúce zvyšky kože.
„Odporný smrad,“ prerušil ticho Refur. Postavil sa a prešiel k poskladanej prikrývke na jednej z postelí. Vzal zo zeme batoh.
„Vyzerá ako ten váš,“ Longi sa pozrel Refurov batoh, ktorý mal trpaslík za úlohu nosiť.
Refur mu neodpovedal. Vytiahol z batohu list. „Tí hajzli!“ kopol umelou nohou do plechovky. „Vedel som to. Ťahajú nás za nos.“
List schoval a chcel vyjsť von. Cestu mu zahatal trpaslík.
„Ukážte!“
„Nemáme čas, kolega,“ odvrkol a snažil sa znova namontovať rúčku palice.
„Nie!“ prekrížil si Longi ruky na hrudi, „nepohneme sa odtiaľto, kým mi nevysvetlíte, čo sa tu deje. Práve som upálil dve potvory, aby ste sa dostali k nejakému batohu? Do prašivej mantikory aj s vami! Okamžite mi povedzte, čo tu robíme!“
„Doručujeme list.“
Natiahol palicu, aby trpaslíka odstrčil. Longi ju schmatol a potiahol foxlinga k sebe. Refur chcel zdvihnúť kušu, no to už sa trpaslík stihol zohnúť. Buchol ho po zadnej časti zdravého kolena. Foxling šiel do kľaku. Kým sa spamätal, Longi mu skočil na chrbát a krk mu chytil do zveráku. Refur zakňučal ako lapená šelma.
„Zabudli ste, že ste si najali vojaka s bojovým výcvikom. Ešte raz to zopakujem. Povedzte mi, čo tu robíme!“
„Zlezte zo mňa!“ zachrčal Refur.
Longi mu zatlačil na krk a vytrhol list.
Refur – len do Tvojich rúk.
Ten zákaz mágie ohrozil celý náš výskum. Navyše, jeden posadnutý maniak to chce celé zničiť. Príď, prosím, čo najskôr. Týka sa to aj Teba.
Holti
„Čo to má znamenať? Vy sa poznáte? Aký výskum?“
Povolil zovretie a Refur si pošúchal krk. „Poznáme, ale do toho vás nič.”
„Ak chcete, aby som odtiaľto neodišiel aj s baterkou, tak hovorte.”
Refur zatvoril oči. „Pred rokmi sme pracovali spolu v ústave.”
„V blázinci?”
Refur sa zasmial a následne sa rozkašľal. Longi mu zobral kušu a zliezol z neho.
„Nie v takom ústave. Biologickom. Deformácie domestikovaných zvierat. Mali sme za úlohu modifikovať ich bunky. Liečiť ich.”
Longi sa poškrabkal na zátylku. Zabudol, že ešte pred chvíľou mal chuť svojmu spoločníkovi vraziť kušu do papule. „Máte v tom prsty aj vy, či čo?“
„Nebuďte smiešny, kolega. Stále doručujeme list. Jediný rozdiel je, že teraz viete, že som Holtiho poznal.“
„Prečo je ten list pre vás taký dôležitý?“
„Prečo je pre vás dôležité mi naďalej pomáhať? Viem, ako veľmi potrebujete peniaze, kolega. Kriminálnik, ktorého nikto nechce zamestnať. Potrebujete živiť tri hladné krky, je tak? Ak by vám nešlo o peniaze, už by ste dávno ušli.”
Longi zastavil svoju okružnú chôdzu. Otvoril ústa, no nevedel v rýchlosti nájsť správnu vetu.
„Ale teraz mi je jasné, že Holti je v tom nevinne,” pokračoval Refur, „píše o posadnutom maniakovi. Ten druid. Volal nás k sebe, aby sa nás zbavil.“
Opustili smradľavé ubikácie. Longi hľadel na svoje topánky a myšlienky mu bežali pred očami. Mal problém ich zastaviť, uchopiť aspoň jednu a v pokoji sa pri nej pristaviť.
„Možno myslel starostu,” povedal po pár minútach mlčania Longi, „alebo kohokoľvek iného.“
„Nemôžete si len tak vymýšľať. Takto detektívna práca nefunguje.“
„Ani kuriérska,” zamrmlal trpaslík.
Refur sa zasmial a zakrútil hlavou. „Dedukciu nechajte, prosím, na mňa. Holti sa tu musel pred niekym schovávať. A ten na neho poslal tie potvory.“
„Alebo sú potvory Holtiho prácou a schovával sa tu s nimi.“
„Každopádne, musíme nájsť druida. Musíme nájsť Holtiho.“
* * *
„Otvorte!“ dunel foxlingov bas potom, čo ani po piatich zvoneniach neprišiel nikto k dverám. Popínavé rastliny s tŕňmi pohltili takmer celú tehlovú budovu druidovej ordinácie.
Refur si obzrel visiaci zámok. Natiahol k nemu labu, no rýchlo sa zastavil.
„Vidíte niekde pascu, kolega? Nerád by som znova…“
Longi celou silou udrel pažbou kuše do zámku. Ozvena rachotu sa niesla celou opustenou ulicou. Zámok to vzdal až na šiesty pokusl.
„Chcem ísť už domov,“ zamrmlal Longi a vstúpil ako prvý.
Moderná ordinácia bola cítiť po liehu a saponátoch. Longi prešiel rukou po pre neho neznámych prístrojoch a sklenených nádobách. Na prstoch mu ostal prach. Bola ním pokrytá väčšina zariadenia. Kopol do kresla na kolieskach.
„Ticho, počujete?“ nastražil uši Refur. Trpaslík mu odpovedal prehnane kyslým výrazom.
„Ide to zdola,“ poklepal palicou o podlahu.
Trpaslík prešiel ku kreslu, ktoré zjavne zažilo až príliš veľa zákazníkov. Pozoroval, ako sa Refur čaptavo pohybuje od jedného kúta k druhému. Usmial sa. Bez slov namieril na foxlinga kušu. Užíval si jeho vydesený výraz.
„Tam, za vami,“ kývol kušou za neho. Aj Refur si všimol pokrčený koberec. Stonajúc sa zohol a odkryl hrdzavý poklop. Zagánil na trpaslíka, ktorý na neho stále mieril. Napravil si remienky na umelej nohe a začal zliezať ako prvý.
„Ničoho sa nechytajte,“ upozornil trpaslíka. Baterkou prechádzal po prázdnych skúmavkách. Pracovné stoly neboli pokryté prachom, ale súvislou vrstvou dokumentov a papierov.
„Kňučanie, počujete?“ Foxling ukázal na masívne kovové dvere. Longi zdvihol kušu a odprevadil Refura až k dverám. Foxling chytil kľučku. Kňučanie počul už aj Longi. Refur zasvietil baterkou do malej miestnosti.
„Podajte mi tú kušu, kolega!“
Longi sa vytrčil spoza foxlinga. Hľadela na neho tvár, niečo medzi medveďom a opicou. Vôbec nepasovala na malé telo psíka, ktoré sa chúlilo v rohu.
Longi zložil kušu.
„Dajte mi to. Nevieme, čoho je to schopné,“ načiahol sa Refur.
„To neublíži nikomu.”
„Dajte to sem!“
Longi ho odstrčil. Foxling sa zapotácal. Popruhy sa uvoľnili a noha sa zakývala ako trstina vo vetre. Trpaslík ho bez problémov obišiel. Vošiel do miestnosti a vystrelil do steny.
„Uteč. Kšá!“
Zviera dvoma skokmi prekonalo celú dĺžku podzemia. Vyliezlo po rebríku a zmizlo.
„Mali ste to zastreliť!“ zasipel foxling. Trpaslík sa oprel o stôl a bez slov pozeral, ako sa foxling snaží zapnúť roztrhnutý remienok.
Refur priložil prst k ústam. Aj Longi to počul. Vŕzganie. Kroky. Zdvihol kušu.
„Nemáte to nabité,“ zašepkal Refur. Longi sa pokúsil prebiť šípku. Lomcoval páčkou. Refur k nemu doskackal na jednej nohe a stiahol ho pod stôl.
Do podzemia zišiel muž v tunike. Vytiahol samostrel a opatrne našlapoval k otvoreným dverám.
Refur chytil kušu a pozrel sa trpaslíkovi do očí. Longi tušil, že mu chce niečo naznačiť. Až keď mu foxling vtlačil do dlane tri kryštály scarletu, pochopil. Vložil si ich do vačku.
Refur sa nadýchol. „Mierim na vás!”
Druid sa otočil okolo osi. Ruka so samostrelom mu poskakovala ako ľudská prostitútka na posteli. „Kto je tu? Vylezte!”
Refur si počkal, kým mu bude druid otočený chrbtom. Oprel sa o Longiho rameno a postavil sa.
„Odhoďte zbraň!”
Druidovi sa roztriasli už aj kolená. Ochotne zahodil samostrel a otočil sa s rukami nad hlavou.
„To ste vy? Vysvetlím vám to. Ja ich chcem vyliečiť. Majú ešte šancu.”
Trpaslík nakúkal spod stola, s jednou rukou stále vo vrecku.
„Kde je Holti? A čo ste s tými zvermi robili?”
Druid prižmúril oči na foxlinga. „Vy ste… podobáte sa. Mohlo ma to napadnúť.”
„Čo ste to s nimi spravili?”
„To nie sú zvery. Bol to Holtiho nápad. Vedel, že nedokážeme odhadnúť účinky, no nedokázal som mu to vyhovoriť.”
„Aké účinky? Hovorte!”
Druid zložil ruku. Rýchlo ňou siahol do tuniky.
A potom sa zosunul na zem ako gumený panák. Longi ešte stále držal zdvihnutú pravačku.
„Čo ste to spravili?” zahučal Refur.
„Ja som chcel… on vyzeral, že…”
„Zobuďte ho.”
„Čo?”
„Ste hluchý, do bohov? Zobuďte ho! Musím zistiť, kde je Holti.”
„To… to sa nedá len tak. To je kúzlo paralýzy.”
„Ako vám to vôbec napadlo?”
„Vy ste povedali, že mám to kúzlo skúsiť.”
Refur k vycereným tesákom pridal aj zavrčanie. S ťažkosťami a na jednej nohe sa dotackal k nehybnému telu. Zaboril ruku do tuniky.
„Prečo povedal, že sa podobáte?” habkal Longi.
Foxling vytiahol notes. Otvoril ho a zafunel. „Vám to stále nedocvaklo, kolega?”
„A čo?”
„Holti je môj brat.”
Longi si utrel pot z čela. Vyjavene hľadel na Refura. „Brat? Čiže tá pošta – to celé je lož?“
„Nie,“ precedil Refur cez zuby, „Neopolis zavádza poštu. Ten list som napísal ja ako zámienku, aby som sa sem mohol čo najskôr vydať. Keby sem napochodovali vojaci a našli toto, zrovnali by to tu zo zemou.“
Longi sa začal prechádzať v kruhu.
„Tak preto ste si ma vybrali. Aby ste mali istotu, že vás a vášho brata nenahlásim za porušovanie zákazu mágie.“
Refur prikývol a listoval v notese.
„Ale, prečo ste mi to zatajil?” zvýšil hlas trpaslík.
„A prečo som vám mal veriť?”
„A teraz mám veriť ja vám?!”
„Ten šialenec!” buchol Refur päsťou. Longi sa nad neho postavil. Všimol si nákresy končatín. Niektoré vyzerali ako humanoidné. Ďalšie pripomínali znetvorené beštie.
„Robil pokusy na obyvateľoch,” zavrčal Refur.
„Kto? Holti?”
„Holti?“ otočil sa na trpaslíka. „Nie, Holti nebol taký blázon.”
„Ale čo je potom toto?” ukázal Longi na kresbu akejsi foxlingskej ženy. Refur vypleštil oči.
„To nie je možné…”
„Čo nie je možné?” zvrieskol Longi.
„To je Holtiho žena.”
Longi chcel znova niečo povedať. Ideálne kričať. No v jeho hlave sa spustil taký chaos, že len bezradne zakrútil hlavou.
„Počúvajte,” Refur zažmúril na poznámky v notese, „Začali chodiť aj ostatní z Gaety. Chcú získať silu, nové schopnosti. Vysvetlil som im, že je to stále len experiment. Ale sám starosta nalieha, nech im vyhoviem. Ten posadnutý elfský maniak chce mať silných obyvateľov. Nemám inú možnosť.“
Longi si škriabal plešinu. Takmer cítil, ako sa mu v hlave prepájajú jednotlivé myšlienky. „Refur? Nemal Holti dieťa?”
„Áno, syna,” povedal nezaujato Refur a položil prst na ďalšiu poznámku. „Neprimeraná mutácia môže nastať zo dňa na deň. Holti dobre vie, čo sa stane.” Refur otočil list. „Toto je posledný záznam: Starosta sa obáva, že vedenie príde na to, čo sa tu stalo. Nariadil všetkých odstrániť. Vrátane Holtiho a jeho rodiny. Musím ich dostať do bezpečia. ”
„Vy ste ma donútili,“ zašepkal Longi.
„Čože?” otočil sa na trpaslíka. Ten na neho mieril kušou. Roztrasenou kušou.
„To vy ste chceli, aby som ich odstránil,” trpaslíkovi sa roztriasol aj hlas.
Refur zažmurkal. Pozrel sa znova na nákresy. A potom vyceril zuby. Longi vedel, že to bol moment, keď to docvaklo aj jemu. Nákresy Holtiho ženy neboli dokonalé, no aj on rozoznal parohy. Holti, jeho žena, a syn. Tri subjekty, tri potvory.
Refur sa zohol nad druidovo telo. „Prečo ste mi klamali?” V momente oblapil starcovo tenké hrdlo. Druidovi začali vyliezať oči z jamiek. „Prečo ste mi nepovedali pravdu?“
Longi si želal, aby to celé skončilo. Pocítil mravčenie. Podvedome strčil ruku do vrecka. A svaly sa znova rozhoreli.
„Prestaňte,“ zašepkal.
Miestnosť zalialo červené svetlo. Refur spadol na starca. Longi sa zviezol na zem tiež.
Trvalo desať minút, kým pocítil znova svaly. Kúzlo paralýzy zasiahlo aj samotného Longiho. Konečne sa mu podarilo zdvihnúť hlavu. Pozrel sa na Refura. Ten už držal v ruke druidov samostrel a snažil sa postaviť. Starec vystrašene hľadel na foxlinga, neschopný čo i len žmurknúť. Longi sa začal plaziť.
„Stoj!“ Refur sa potkol.
Longi sa vyšplhal po rebríku. Hore ho hodilo do regálov. Vypotácal sa von. Refur sa objavil v dverách tiež a samostrelom mával na všetky strany. Longi skúsil spraviť niekoľko rýchlych krokov. Zrútil sa do krovia.
„Kde si?“ volal Refur. „Zabil si ich!“ Pohol kolenom bez umelej nohy a zvalil sa na zem.
„Vy ste ma donútili!“ volal Longi z kríkov.
„Upálil si ich! Vrah! Vylez!“
Longi sa otočil.
Lesom kráčal starosta s dvoma elfskými spoločníkmi. Ukázal, aby obišli foxlinga z oboch strán.
„Longi,“ zavzlykal Refur a ostal kľačať na zemi, „vráť čas. Použi mágiu. Musíš to vrátiť.“
Starosta zastal tesne vedľa kríka a pozoroval Refurovu ruku so samostrelom. Obaja strelci zaujali svoje pozície a čakali na signál.
Refur sa zhlboka nadýchol.
„Mal som ťa nechať zhniť vo väzení. Skurvený trpaslík! Skurvená Gaeta! Do bohov s vami všetkými!“
Refur zdvihol zbraň.
Muži namierili svoje pušky na foxlinga. Vystreliť už nestihli.
Za jedným sa zjavila veľká dvojnohá šelma. Odtrhla mužovi ruku a zvyšok tela zahodila za seba. Druhý lovec sa nedokázal pohnúť. Hľadel na znetvorené ženské telo.
Dve dlhé chlpaté prsia viseli až na bruchu. Potvora trepala zakrpatenými krídlami, ako bežala za lovcom. Ovalila ho odtrhnutou pažou. Potom sa otočila na Refura a zdvihla krivé ruky. Longi si hneď všimol ametystový náramok na jednej z nich.
Refur namieril zbraň na vlastný spánok. Hľadel príšere rovno do očí, keď sa za ním rozbehla.
Skočila.
A ostala visieť vo vzduchu.
„Čo sa stalo?“ pleštil oči starosta. Trpaslík sa zachvel a elf si ho konečne všimol.
Príšera naťahovala za Refurom ruku. Lenže robila to tak pomaly, že by jej trvalo pár hodín, kým by sa ho vôbec dotkla.
Longi aj starosta sa nachádzali v strede priehľadnej kupoly. Jej steny sa leskli ako mydlová bublina. Trpaslík vstal a začal cúvať. Kupola ho nasledovala. Starosta chcel vykročiť za ním, no stena bubliny bola rýchlejšia. Starostova noha zastala v čase.
Trpaslík sa posledný krát pozrel na nehybného Refura. Vedel, že ho vidí, len sa nemôže hýbať. Trpaslík sa rozbehol aj s kupolou. Netušil, ako dlho bude kúzlo spomaleného času ešte pôsobiť.
* * *
„Stojte!“
Trpaslík zastal v strede poľnej cesty. Napravil si ťažký batoh a zdvihol bradu. Lesklú zbroj pred sebou dobre poznal.
„Idete z Gaety?“
Longi zakrútil hlavou.
„Vraj dáky jeleň pohryzol hliadku,” odpľul si orkský vojak.
„Tiež som počul, že sa tam deje niečo zvláštne,“ prikývol trpaslík. „Mali by ste to preveriť.“
Vojak zdvihol akýsi prístroj a podal hlásenie. Všimol si trpaslíkov nechápavý pohľad.
„Najnovší vynález z Neopolisu,” ukázal malý čierny obdĺžnik, „tuším to volajú telefón.”
Trpaslík už len sledoval, ako vojaka nabrala vzducholoď a odletela preč.
„Už môžeš vyliezť,“ Longi otvoril batoh. Vykukla z neho malá medvedia hlava. Longi ju pohladkal po tvrdej srsti. Nechal ju vykúkať a pridal do kroku, aby sa čím skôr dostal čo najďalej od Gaety.