Kedysi najrušnejší dopravný uzol v Trenčíne nevyzeral na prvý pohľad vôbec ohurujúco. Križovatku neokupovala nekonečná kolóna hrdzavejúcich vozidiel. Na hlavnej ceste ležal iba jeden preliačený Citroën v úzkom objatí s Fiatom Multipla. A to rozhodne nebol ohurujúci pohľad.
Trenčínom sa nieslo chrčanie, škriekanie a zriedkavo aj zúfalé výkriky. Dalo by sa povedať, že mesto znelo ako v bežný piatok. Avšak na dva zásadné rozdiely. Prvý – že bol pondelok, pol druhej poobede. A druhý – že sa na oblohe prelínali čierne mračná, ktoré už trinásť rokov nevpustili do mesta jediný slnečný lúč. Vlastne ich nevpustili na celé Slovensko, na Európu a prakticky na polku sveta. Skrátka, mračná zabraňovali príchodu dňa na miestach, na ktorých sa vyskytovali akýkoľvek preživší. Ako napríklad Yak – osemnásťročný chalan, ktorý za svoj pomerne krátky život stihol vidieť viac mŕtvol než balíkov toaletného papiera. Yak teraz patril medzi tých zopár ľudí, ktorí sa v ruinách civilizácie pokúšajú hľadať posledné zbytky konzervovaných potravín, pitnej vody, liekov a predovšetkým – cesnaku.
Pouličné lampy zhasli, svetielka v kopách okien zmizli. Nebyť reflektorov na vzduchoplavidlách, Legrint by prisahal, že niekto vymazal celý Neopolis.
Generátor na streche zavrčal a spustil sa. Ďalší výpadok elektriny, povzdychol si trpaslík. Rozmýšľal, či sa len dočasne prerušila dodávka z trpasličích atómových elektrární.
Výpadok mal aj svoju výhodu. Znova si priložil na oči ďalekohľad a pár minút sa kochal pohľadom na jasné hviezdy, cez ktoré plával raketoplán Svetlonos. Legrint ostal na terase aj potom, ako mesto znova ožilo.
Keby vedel, že tento výpadok bol predzvesťou niečoho oveľa väčšieho, využil by nasledujúce hodiny efektívnejšie.