Ten zvuk som počula čoraz zreteľnejšie. Niečo medzi erdžaním a krochkaním. Chodidlá ma pálili ako na rozohriatom kameni, no utekala som ďalej. Vyhýbala som sa hrubým kmeňom a preskakovala vysoké korene.
Galeár kráľovský prepletal všetkými šiestimi nohami, no aj tak som bola rýchlejšia. Musela som byť.
Do nosa mi udrela vôňa byliniek. Les skončil. Objavilo sa predo mnou pole s vysokými klasmi, ideálne na úkryt. Dokonca aj pre takú ozrutu, ktorá sa mi práve pokúšala ujsť.
Galeár sa vrhol do poľa. Mal smolu, že nebola sezóna zhodov. Majestátne parohy mu trčali nad klasmi.
Zlyhanie som si nepripúšťala. Zatajila som dych a namierila. Moja elfská polovica sa predierala na povrch.
Konečne si ťa budú vážiť. Máš to v hrsti, Aela!
Šíp preplachtil vzduchom ako vták, ktorý vyzobal príliš veľa prezretého ovocia. Ani len nedoletel k ozrute. Natiahla som sa po ďalší, no vypadol z tulca. Parohy skákali poľom. Prisahala som, že sa mi galeár práve vysmieva. Tak, ako všetci.
„Hybaj do matky, bastardica.“ Netušila som, kedy sa vedľa mňa zjavil Grøōd. Dvoma prstami mi štuchol do ramena a mala som čo robiť, aby som nespadla. Zdvihol kútik úst, až sa mu spodný tesák takmer zaryl do oka. Vytiahol kušu a pred tým, než zamieril, stihol vydolovať chriacheľ veľký ako zemiak.
„Nemá to zmysel,“ dúfala som, že ho odradím, „príliš silno fúka. Skúsim ho potom vystopo…“
Šípka zasvišťala a galeár zaerdžal tak hlasno, že všetky tvory navôkol radšej stíchli. Parohy sa párkrát zakymácali a potom zmizli.
„To nie je možné. Ako si ho mohol skoliť jednou ranou?“
Namiesto odpovede zdvihol aj druhý tesák. Pozrel sa z výšky na mňa.
„Nevešaj gebuľu, bastardica. Do zimy jedného zmorduješ aj ty. Budeš musieť, bo inak ti tú gebuľu zavesíme my – na kôl.“
Smial sa tak výdatne, až sa mu dredy natriasali.
Grøōd dýkou zbavoval galeára jeho rozvetvenej koruny. Ja som medzitým prezerala malú dierku na zátylku. Šípka ledva prešla cez hrubú kožu.
Nechápala som to. Akoby sa celý svet znova obrátil proti mne. Celý rok som trénovala. A na čo?
Otočila som šípku medzi prstami. Potom som k nej pričuchla. Dostala som labou po krku.
„Nehaj to! Moje,“ zaručal a vzal mi ju.
Vedela som, že to nebude obyčajná šípka, no bála som sa ho znova na niečo opýtať. Opäť by ma vysmial, že sa ničomu nerozumiem.
Za chrbtom som začula zvuky, ktoré by som ešte pred rokom nedokázala rozpoznať. Najbližšie pripomínali divé svine, ktoré prepadli krčmu a vychlontali všetky sudy s pivom. A ktoré sa naučili hovoriť.
„Grøōd! Ty starý zágrg! De si?“
„A či veru nedáva bastardici lekciu, hm?
„Lekciu vravíš? Ha! Rozpolil by ju napoly! To skorej chrontavého jeleňa jak hentú ušatú.“
„Šak ty si si minulá do stanu jedného takého ťahal.“
Grøōd sa pustil do vyrezávania zasiahnutého miesta. Viac, ako tie ožranské reči, ma zaujímalo, prečo to robí.
Želala som si, aby tu bol šaman Gaűl. On by mi to ochotne vysvetlil.
Bol to práve Gaűl, kto presvedčil osadu, aby ma medzi seba prijali. A on jediný ma volal mojim skutočným menom.
Znova som nikam nepatrila. Napol orkyňa, napol elfka – za to celá bastardica.
Rodičov som nikdy nepoznala. V elfskej ríši si ma od malého dieťaťa prehadzovali ako nechcený bodliak. Kto by asi tak chcel miešanca? Namiesto luku mi dali do rúk metlu, a bohovia ma chráňte, ak som nechala listy na sochách pred chrámom.
Vietor tam cez noc navial smietky? Tvoja chyba, Aela. V záhybe mramoru ostala pavučina? Tvoja neporiadna orkská krv je na vine! Pravdupovediac, keď nás orkovia prepadli, takmer som sa potešila. A moja orkská polovica mi zachránila život.
„Aha, tu sú! Počúvaj ma sem, Grøōd, túto ozrutu si nebodaj sám zmordoval?“
„A či? Jednou ranou.“
„A čo bastardica? Pomohla?“
„Hentá? Skákala jak zmätená veverica, a potom zagajdila úplne mimo.“
„Do matky, šak keď sa unavila, čo čakala?“
Grøōd sa postavil, podal mi môj zatúlaný šíp a položil ruku na plece.
„No, bastardica, teraz sa ukáž. Zdrap ho za pahýle a ťahaj s ním k táboru. Do zotmenia nech sa ten exot opeká.“ Až si zaslintal koženú zbroj, ako to hovoril.
Exot. To slovo som už dlho nepočula. Naposledy v chráme, keď Arianna s Ændrou ohovárali miešancov. A mňa, samozrejme, tiež nevynechali.
Noc bola výnimočne tmavá, no o to väčšiu vatru sme postavili v tábore. Obklopený len hustým lesom som sa otáčala za každým šuchnutím lístia. Vo svetle plameňov som ako prvá zbadala prichádzajúceho Glueha, vrchného lovca z osady.
„Ale, Glueh, vitaj sem,“ pozdravil ho jeden z orkov. „Prisadni si k vatre.“
„Servuste. Kukám, že dnes bude fajný šmak.“
Glueh potľapkal ostatných súkmeňovcov a usadil sa. Mňa pozdravil chabým kývnutím. Ako inak.
„Počúvajte ma sem. Idem akurát z osady. Pohreb bude. Šaman otočil kopytá.“
„Šaman Gaűl?“ zovrelo mi pľúca.
„Ale nevrav,“ zdvihol hlavu Grøōd, „ten starý šúľok? Dobre mu tak! Minulá si vypýtal päť kožiek odo mňa za jeden tanec. Šak aby mi úroda rástla. Ani jeden klas nevyrašil, do matky.“
Chcela som niečo povedať. Moje myšlienky prerušil smiech.
„Ha! Jeho tance! Môj chromý dedo tancoval lepšie, jak to hovado.“
Zbeleli mi hánky. Viem, že som mala čušať. Aby som nedostala do rúk metlu a do tváre pľuvanec.
„A ten smrad, ktorý z neho prúdil, keď šiel ulicou. Jak tucet plesnivých pazúch.“
Lenže teraz som už nebola slúžkou. Miesto pri vatre som si vydobyla!
„Ha! Jak vravíš, Grøōd. A viete, za čo ho zmordovali? Že donášal na syna nášho…“
Zhlboka som sa nadýchla.
„Prestaňte!“ vyskočila som na nohy. „To nemáte ani štipku úcty? O mŕtvych len v dobrom.“
Orkovia prestali prežúvať. Päť párov zelených očí pozorovalo, ako sa mi trasú kolená.
Aela, teraz nedostaneš do rúk metlu, ale šípku medzi oči.
„O mŕtvych len v dobrom?“ zopakoval Grøōd, akoby som hovorila historickou elfštinou. Pozrel sa na svojich súkmeňovcov. Potom naspäť na mňa. A vypľul mäso. Tak veľmi sa smial, až som myslela, že sa zadrhne vlastnými hlienmi.
„Že o mŕtvych len v dobrom. To čo za bujačinu!“
„Vari ťa ušatí tak učili?“
„No, áno,“ povolila som päste, „z úcty k nim.“
„Z úcty?“ spýtal sa Grøōd. „Nebodaj ste im aj sochy po smrti stavali, či?“
Radšej som mu nepovedala nič o chráme.
„Na kieho by sme mali v dobrom vyprávať? Je pod drnom, čil môžeme konečne povedať, čo si o tom zágrgovi myslíme.“
„No ale…“
„Hybaj se mňu radšej po drevo, bastardica,“ schmatol ma Glueh a viedol do lesa ako očarovanú kozu.
Snažila som sa pochopiť, ako sa môžu tak bezcitne zabávať. Kráčala som hlbšie do tmy a dúfala, že ich smiech prehluší hurhaj nočných zverov.
„Do matky Boha zeme!“ zaručal Glueh. Dobehla som k nemu. Fakľu držal nad malou červenou žabou.
„Prečo si sa jej zľakol?“
Glueh štuchol do nehybného tela.
„Nechceš skúsiť?“
Z jeho výrazu mi bolo jasné, ako to myslel. Kvokla som si.
„Čiže smrteľne jedovatá,“ odpovedala som si. Halúzkou som odhrnula lístie. Na chrbte mala niekoľko drobných rán. Vyskočila som na nohy ako vyverna.
„No jasné.“ Ťapla som orka po pleci. „Už mi to dáva zmysel.“
„Čože to, bastardica?“
Neodpovedala som. Užívala som si ten jeho tupý výraz. Aj tak mi to vydržalo len na krátku chvíľu. Bola som príliš hrdá na svoje zistenia.
„Už viem, ako Grøōd ulovil galeára jednou ranou. Namočil šípku do žaby. Otrávil ju.“
Gluehove kútiky poklesli.
Ha, najvyšší lovec z lovcov, a závidí môjmu dôvtipu.
„Šikovný spôsob,“ pokračovala som, „mala by som si do nej namočiť aj ja šípy…“
„Otráviť zvery je zakázané!“ zahučal, až som zacúvala. Jeho výraz bol teraz jasne čitateľný. Za ten rok som sa naučila, že pri takejto situácii bolo mlčanie jedinou rozumnou odpoveďou. Otočil sa a naznačil mi, aby sme sa vrátili do tábora. Aj keď sme mali poloprázdne náruče.
Glueh priložil do vatry a otočil sa na Grøōda.
„Ty, Grøōd, počúvaj ma sem.“
Od nadšenia som zatajila dych.
Tak, a teraz to tomu prerastenému smraďochovi konečne vytmaví.
„To je reku krásny úlovok. Najkrajší, aký som teho roku videl.“
Očervenela som. Nie však od hanby.
„A to som ho dal jak nič,“ odpovedal Grøōd. Glueh k nemu pristúpil a položil ruku na plece.
„A že si ho zmordoval sám, to len ten s najvačšími vajcámi dokáže.“
Kopla som do dreva. Zviezť pod červenú zem si zaslúžil, nie chvály.
Ostatní orkovia si čosi pošepkali. Zhŕkli sa okolo Grøōda, a ten ešte od dojatia aj slzu vyronil.
„A tak presnú ranu, to by sa ani temu najstaršiemu elfovi nepodarilo.“
To, že som tú ozrutu uhnala ja, to samozrejme nikto nespomenul.
„A tú dýku si sám vyrobil? Súca práca, Grøōd.“
„Ale aj svaly ti veru podrástli.“
„A ten oštep ako je ostro nabrúsený.“
Už som len čakala, kedy mu pochvália odtieň pokožky. Akoby sa všetci zbláznili. Čakala som, kedy niekto vybuchne od smiechu, ale všetci ho len potľapkávali ako ochočenú lamu. A Grøōd od dojatia už plakal.
„A nájsť v lese zmordožabu a ešte si v nej aj šípky namočiť, to veru tiež úloha hodná hrdinu.“
Počkať, niečo tu naozaj nesedelo. Za celý ten rok som nevidela ani jedného orka plakať. Glueh sa postavil za Grøōda. Až v tom momente som si to všimla – Glueh niečo držal v ruke.
„A do tucta.“ V tme sa zaleskla čepeľ. „Bol si ten najlepší lovec spomedzi nás.“
Nestihla som ani len zjačať. Grøōd zatvoril oči a Glueh mu vrazil dýku do chrbta.
Neviem, ako dlho som stála bez jediného slova, no Grøōda už stihli odzbrojiť a prikryť lístím.
„Prečo ste, čo…“
„Tucet pochváľ získal,“ odpovedal Glueh na moje habkanie. Postavil sa od kaluže krvi a prišiel ku mne. „Na kieho by sme si ho ctili zdochnutého? Treba iných pochváliť, kým žijú. Po smrti im to ani k trusu nepomôže.“
„Ale…“
Položil mi labu na plece. „Netráp sa, Aela, bol to rádny chuj.“
Aela. Oslovil ma mojim menom.
„Keby tú ozrutu neuženeš, ten smradľavý zágrg by ju nikdy nezmordoval.“
Áno, presne to som si hovorila.
„A na to, jak krátko trénuješ, strieľaš na moj veru šmakovo,“ pristúpil ku mne iný ork.
„A aj keď donášať na iných je zakázané, tak si rádnym dôvtipom Grøōdov švindeľ odhalila,“ pridal sa ďalší.
„A ten luk, čo si vystružlikala, súca práca, Aela.“
Áno, všetci mali pravdu. Nedokázala som udržať slzy. Od dojatia. Ďalšia a ďalšia pochvala prichádzala od ostatných.
Konečne. Konečne si ma niekto vážil.
„A do tucta,“ povedal Glueh a obišiel ma, „aj keď si na pol elfka a na pol orkyňa, patríš celá medzi nás.“