„Filip, podaj mi meč!
Och, ty naivná hus. Taký meč ti proti drakom nepomôže.
Sú všade. Čo budeme robiť?
Musíme odhaliť ich slabinu.
Akú môžu mať draci slabinu, chrabrý Filip?
Každý protivník má slabinu, princezná Nikol…“
„Nikola!“
Tmavovlasé dievča rýchlo zo seba zhodilo deku. Jej prekvapené očká hľadeli na prekrížené ruky na flanelovej košeli. Otec sa opieral o zárubňu a krútil hlavou. Za ním stála Nikolkina mama. Dcérka sa na ňu usmiala, ale mama jej úsmev neopätovala.
„Čo tu robíš?“ zamračil sa otec.
„Chystám si príbeh,“ Nikolka odula spodnú peru.
„Aký príbeh zase?”
„Príbeh do súťaže, och,“ vzala do rúk ošúchaný pokrčený zošit. „Aby som na zajtra čosi mala.“
Otec sa zvrtol na manželku. „To píšu už zajtra?“
„Ale nié, tato,“ mávla rukou Nikolka. „Zajtra nám to ešte len prídu predstaviť. Učiteľka to hovorila.“
Otec prekvapene otvoril ústa a otočil sa na manželku. No tá len sklopila zrak.
Nikolka opatrne odložila drevený meč na poličku. Zapasoval presne do miesta, ktorý za dva roky narysoval prach. Deku položila na ustlané periny. Ani s tými sa už dva roky nehýbalo. Vyšla z bratovej spálne. Na chodbe spravila otočku.
„Tató, už je veľa hodín,“ so zdvihnutým prstom imitovala hlboký hlas. „Už sa zhasne. Treba už ísť spa-áť.“
Vošla do svojej izby a privrela dvere. Nechala ich však pootvorené na škáru. Nakúkala cez ňu, ako mama zatvorila Filipovu izbu. A ako si utrela slzy.
Z ampliónov vonku zaznel gong. Vo všetkých domoch na celej ulici naraz zhasli svetlá. Nikolka v tme rozoznala už len siluety rodičov, ako sa objali.
* * *
„Pani čelka, pani čelka. Kedy prídu?“
„Prestáň,“ Lukáš štuchol prstom do Nikolkinho rebra.
„Áu, čo robíš?“
„Ticho, vy dvaja!“ postavila sa učiteľka a vystrúhala silený úsmev. Nie však kvôli neposlušným deťom. Do triedy vstúpil muž v čerstvo vyčistenom obleku. Chýbala mu kravata a vrchný gombík na košeli nechal drzo rozopnutý. Deti vystrelili do pozoru. Muž opätoval učiteľke úsmev a rukou usadil žiakov.
„Zdravím vás, mládež,“ začal sa prechádzať pomedzi lavice a sem-tam nejakého štvrtáka potľapkal po pleci. „Moje meno je Alan a ak to ešte niektorí neviete, tak som sem prišiel až z hlavného mesta. Som hlavný koordinátor vzdelávacieho inštitútu na Slovensku.“
Zastal pri Nikolke, ktorá takmer nedýchala. Naklonil sa k nej a pokúsil sa o vážny výraz. Nikolka to nevydržala a kútiky úst jej začali poskakovať.
„Zatiaľ celkom nuda, čo?“ žmurkol a znova sa vystrel. „Teraz by som vám mal povedať, že ste dosiahli určitý vek, že náš inštitút usporadúva každý rok pre deti staršie ako deväť rokov poviedkovú súťaž, blá blá blá…“ hovoril a krútil pri tom zápästím. Znova sa postavil pred lavice a tajomne stíšil hlas. „Ale viete, čo je dôležitejšie? Že tí najlepší môžu vyhrať štúdium na najprestížnejšom spisovateľskom konzervatóriu v našej krajine.“
Počkal, aby dramatická pauza doznela, potom zdvihol bradu a zvolal: „A samozrejme aj výlet do zábavného parku!“
Alan rozprestrel ruky a čakal na reakciu. Učiteľka začala rýchlo tlieskať. Pridalo sa k nej ťapkanie detských dlaní, no Nikolkin potlesk prevyšoval tie ostatné.
„A koľkí to môžu vyhrať?“ Nikolka ani nečakala, kým jej dá učiteľka slovo.
„Je to rôzne, niekedy jeden, niekedy aj piati,“ pokyvkal Alan hlavou zo strany na stranu. „Ale neboj sa. Porota ocení každú dobrú prácu. Treba písať najmä od srdca.“
„A aká je téma?“ spýtala sa Nikolka, aj keď odpoveď dobre poznala. Lukáš prekrútil očami.
„Váš najväčší zážitok,“ Alan opäť žmurkol. Rukou naznačil učiteľke, aby ho nasledovala von. „S vašou milou pani učiteľkou sa teraz dohodneme na zajtrajšom termíne. Držím vám palce a nezabudnite na naše heslo…“
„Aj ty môžeš napísať tú najlepšiu poviedku!“ vykríkla Nikolka a na rebrách pocítila znova spolužiakove prsty.
* * *
„Och, ja sa ták teším. Už nech je zajtra,“ kopkala nohami do predného sedadla. Otec automaticky zdvihol kútik úst a ďalej sledoval kolónu pred sebou. Závora bezpečnostnej kontroly sa nachádzala ešte pár desiatok áut pred nimi.
„Dneska pôjdem skoro spať,” pokračovala Nikolka. „Neboj, tato. Už mám vymyslený začiatok aj stred. Ešte si premyslím fakt dobrý záver.“
Otec si odkašlal: „O čom budeš písať?“
„Môj najväčší zážitok,“ Nikolka sa oprela do sedačky a zatvorila oči. „Boj dobra so zlom. Princezná Nikol a chrabrý Filip bojujú proti zlým drakom, ktorí nás napadli…“
„Nikola, čo si nám sľúbila?“ Otec zdvihol hlas a otočil sa na dcéru.
Vystrašene sa pozrela do sklenených očí.
„Ale, tak sme sa s Filipom hrávali…“
Jej tichý hlások prerušilo trúbenie a otec sa zvrtol naspäť. Rýchlo zaradil rýchlosť a vymazal vzniknutú medzeru medzi autami.
„Nikol, pozri,” prešiel si rukou cez tvár a prstami objal volant. „Viem, že je to pre teba dôležité. Ale Filip… vieš, ako to mamu bolí. Stále. Nechceš napísať, ako sme boli minule v Bojniciach?“
Nikolka sa zamračila a spodná pera sa jej opäť vysunula do smutného výrazu.
„Ale to nie je najväčší zážitok.“
„Nikol,“ zakrútil hlavou. „Vieš, ľudia nemajú až tak radi smutné príbehy. A Filip… pozri, veď aj v Bojniciach bol drak.“
„Dinosaurus,“ opravila ho a pritisla k sebe kolená.
„Tak Dinosaurus, to je jedno. Napíš niečo veselé, hm? Porote sa to bude páčiť. Verím ti, že to dokážeš. A že to vyhráš.“
„Koho presvedčia holografické dinosaury?“ zamrmlala. Rozmýšľala, či by mohla skúsiť Filipa z príbehu vyhodiť. Princezná Nikola, osamelá bojovníčka… nie. Nemohla.
Dobre si pamätala ten večer, keď k nim domov prišli traja muži z bezpečnostnej služby. Mama sa rozplakala vo dverách, nedokázala stáť ani na nohách. Nikolka vtedy ešte tomu nerozumela. Nevedela ani, čo je to ten teroristický útok. Myslela si, že sa jej dospelý brat vráti. Veď len odcestoval na internát. Sľúbil jej, že každý mesiac príde domov. A že si budú hovoriť príbehy.
Prvý krát plakala až vtedy, keď ukladali do zeme malú urnu s popolom.
Nechcela ublížiť ani mame, ani otcovi. Ale ten príbeh vymýšľala na jeho pamiatku. Spomenula si na všetky tie večery, keď Filip odložil nejakú nudnú detskú knižku a začal jej rozprávať vlastné príbehy. O udatných dobrodruhoch, odvážnych bojovníčkach a tajomných zlých bytostiach.
Otec zastavil pred závorou. Podal strážnikovi doklady a tašku s nákupom. Pozrel do spätného zrkadla na svoju dcérku. Nikolka mu zozadu podala školský batoh a urazene pozrela do okna.
Strážnik prekutral obsah tašky aj batoha, obišiel auto a otvoril kufor.
„V poriadku,“ zamával a závora sa otvorila. Zbytok cesty ostalo v aute už len dusné ticho.
* * *
„Deti, no tak, ukľudníme sa!“ učiteľka márne klepala prstom po katedre. Pozrela sa na hodiny nad dverami a zmeravela. Pod nimi stál Alan s dvoma strážnikmi a s úsmevom na tvári pozoroval štebotajúcich žiakov.
„Decká!“ zdvihol ruku aj hlas. Štvrtáci sa rozbehli na svoje miesta. V triede bolo opäť vzorové ticho. Alanove kútiky sa ešte viac rozšírili. Naznačil dvom asistentom, aby rozdali písacie tablety.
„Tak, dúfam, že máte prsty naštartované a mozgové závity dobre zahriate.“
Lukáš si hlasno povzdychol. Alan sa k nemu otočil.
„A ty čo, mladý pán, tebe sa nechce?“
Lukáš uhýbal pohľadom. Nikolka na neho prekvapene hľadela. Zdalo sa jej, že sa trasie.
„Nevieš, o čo mám písať?” spýtal sa Alan. „Môžeš napísať aj niečo krátke. Povedz, chcel by si vyhrať celý víkend v zábavnom parku?“
Lukáš mykol plecami.
„Ja nie,“ prihlásila sa Nikolka. „Ja sa chcem stať svetoznámou spisovateľkou.“
Alan pristúpil k Lukášovi a prstami mu rozstrapatil vlasy.
„Tak, ber si príklad od spolužiačky. Napíš čokoľvek, čo si zažil. Napríklad s rodičmi. A nezabudni na naše heslo: Aj ty môžeš napísať najlepšiu poviedku.“
Žmurkol na rozjasnené Nikolkine oči a potom mávol na asistentov.
„Máte dve hodiny. Na gramatiku nehľaďte, dôležitý je pre nás príbeh. A najmä, aby to bolo od srdca. Váš najväčší zážitok. Pozor, začíname… teraz!“
Časovač na tablete jedného z asistentov zapískal. Alan kývol na učiteľku a vyšiel z miestnosti.
Nikolka položila prsty na digitálnu klávesnicu. Hľadela na displej. Holografické dinosaury, trápne vygenerované strašidlá, čo nenaľakajú ani batoľatá… jej najväčší zážitok z výletu do Bojníc bolo, keď našla na zemi akýsi starý leták s rytiermi.
Zakrútila hlavou. No a čo, mama s tatom to aj tak nebudú čítať, pomyslela si. Prsty jej začali svižne behať po písmenách, myšlienky predbiehali slová na displeji.
Princezná Nikola sa nachádzala v studenej komnate prekliateho zámku. Z veľkej drevenej brány padali triesky. Zúriaci draci sa horlivo pokúšali dobiť dnu. Princezná sa schovala za skriňu. V tom uvidela, že z tajných dverí v stene vyšiel vysoký tmavovlasý muž v zbroji. Bol to chrabrý Filip, obávaný bojovník proti zlu a strašným príšerám…
* * *
Alan sa natiahol v kresle a tablet položil na stôl. Dočítal poviedku a nahlas zívol. V ľavej časti obrazovky odfajkol možnosť „Neškodná“. Počítadlo pri tejto kategórii sa zmenilo na číslo šesťdesiat tri. Otvoril ďalší text a otrávene zafunel. Zrak mu spočinul na počítadle inej kategórie. Svietilo tam číslo dva. Zamyslel sa. Vzal telefón a vytočil číslo.
„Bezpečnostná kontrola, počúvam,“ ozval sa Alanov kolega z druhej strany.
„Tak čo, ako to ide?“
„Bez problémov. Oba subjekty zabezpečené, už ich prevážame k nám.“
Alan na tablete minimalizoval kartu s poviedkami a otvoril vzťahový diagram. Prezrel si rozpracovaného pavúka. Fotka Filipa bola prečiarknutá
„A čo rodičia tej malej?” spýtal sa Alan.
„Zaistený,“ hlásil bezpečák. „Tých posielame rovno do cely.“
„Super,” usmial sa Alan. „Tí hajzli už raz šancu dostali.“
Z druhej strany telefónu sa ozvalo nervózne odkašlanie: „Počuj, Alan, a fakt aj tú malú? Trepala čosi, že písala o drakoch, či čo.”
Alan vypol pavúka a ťukol na poviedky označené ako „Nebezpečné“. Lukášovu poviedku preskočil a otvoril tú Nikolkinu.
„Píše o jej bratovi,“ odpovedal mu Alan. „Chrabrý, udatný bojovník… odporný pučista to bol! Vidno, ako k nemu vzhliada.“
„No dobre, ale možno fakt chcela napísať len rozprávku. Bola úplne vo vytržení, keď som jej povedal…“
„Mám prečítané tieto zmagorené decká,“ prerušil ho Alan a buchol dlaňou do stola. „Kým nevykynožíme posledných odporcov, tak sa to bude šíriť ako vírus! Ver mi, za pár rokov by sme tu mali ďalšieho teroristu, čo by bojoval proti Slovenskému štátu.“
„Ale fakt ju treba dať na prevýchovu?“ bezpečákov hlas sa roztriasol. „Vieš čo tam s nimi robia.“
„Váž slová, kamarát,“ Alan sa nahol nad stôl a stíšil hlas. „Kedykoľvek sa môžeme pozrieť na tvoju rodinu. Aby si do tej cely nesmeroval rovno s jej rodičmi.“
Alan sa opäť vystrel a nahodil svoj nacvičený úsmev. „Ďakujem za hlásenie, kolega. A teraz naspäť do roboty. Musím prečítať ešte stovky trápnych poviedok.“