Laboratórium na brehu Nórskeho mora zachytilo z hlbín nezvyčajne hlasný zvuk. Doktor Karas tomu nevenoval pozornosť. Kontroloval, či má v peňaženke letenku do Bratislavy. Namiesto obrazovky sa pozrel na laboratórneho potkana chúliaceho sa v rohu klietky.
„Jim, vymeň tomu smradovi prosím ťa podstielku, kým budem preč,“ zavolal po anglicky na kolegu. Nečakal na odpoveď a rýchlo odišiel z miestnosti. Aj tak by sa jej nedočkal. Jim bol mŕtvy.
Doktor Karas nasadol do auta a vyrazil na letisko. Už nevidel, ako sa začalo laboratórium na brehu Nórskeho mora rozkladať.
***
„Nehýb sa, musím ti vybrať guľku,“ vytiahla Soňa nožík.
„Načo? Čomu asi tak prekáža?“ odtiahol sa Roman. „Zoberte už konečne tú fľašu!“
Roman a Soňa sedeli na chodbe v obchodnom centre. Z budovy ostalo len zopár stien a zbytky regálov. Akoby na celú stavbu niekto vylial kyselinu.
Roman si držal krvácajúce rameno a pozoroval mokré nahé telo pár metrov od neho. Muž ležal v kaluži a kŕčovito držal zbraň. Jeho prázdny pohľad smeroval na cícerok vody, ktorý stekal zo strechy. Teda z toho, čo po nej zostalo.
Medzi mužom a Romanom stál Boris. Prešiel si rukou po plešine a podišiel bližšie k výkladu predajne s oblečením. Jediným dôkazom o jej existencii ostala do polovice obžratá figurína, vedľa ktorej ležala nepoškodená fľaša s perlivou minerálkou. Medzi ňou a Borisom sa v mesačnom svite leskla hladina kaluže. Zohol sa a skontroloval si fixkou nakreslené značky na rifliach. Stále tam boli.
Mužova ruka so zbraňou sa triasla čoraz viac a viac. A zo samotnej ruky ubúdalo tkanivo.
„Ukončite jeho trápenie a zoberte tú fľašu!“ vykríkol Roman. Mláka sa pomaly blížila k plastovej fľaške.
„Bude nám na nič, keď zomrieš,“ Sonin hlas sa triasol. Pozrela sa na holohlavého starca, hľadajúc v jeho chladnom pohľade aspoň náznak nádeje. Boris si to všimol a baterkou zasvietil na ranu.
„Neboj sa, bude v poriadku,“ Boris kývol hlavou na Romana a obišiel mláku.
Mužova ruka klesla na zem. Zbraň zmizla. Chrapčanie prestalo. V ruinách obchodného domu bolo počuť už len tichý bzukot vysielačky a ľahké čľupkanie vody.
Boris vytiahol z batohu meter dlhú drevenú palicu s hákom na konci. Vysielačka ležala na kúsku regálu v strede mláky. Kľakol si tesne ku kaluži a pokúsil sa natiahnuť palicu čo najďalej.
„Čo robí?“ zavrčal Roman. Boris tú otázku ignoroval. Voda bola už len pár centimetrov od jeho kolena.
„Tá fľaša!“ buchol Roman do podlahy a chcel sa postaviť. Sonina ruka mu pritlačila ranu a on od bolesti zhíkol. Komukoľvek inému by za to uštedril úder do hlavy. No jej hebká dlaň ho dokázala upokojiť aj v najhorších situáciách.
„Otec, opatrne,“ zašepkala na Borisa. Viac ako obavu bolo v jej hlase počuť povzbudenie. Boris posunul koleno dozadu. Hák sa pomaly blížil k vysielačke.
Kúsky strechy nad predajňou sa začali rozpadať. Telo muža prestalo pripomínať človeka. Koža zmizla, kosti popukali a svaly sa trhali ako kusy papiera. Voda ho zhltla a začala sa prehrýzať podlahou. Regál pod vysielačkou sa strácal pod hladinou.
„Boris!“
Hák našiel oceľový krúžok na vysielačke a rýchlo ju potiahol k sebe. Dlážka pod Borisom popraskala. Voda pohltila posledné kúsky tela. Boris preskočil k figuríne a zobral fľašu.
„Postavte sa a zmiznite,“ zavelil Boris a prebehol cez predajňu na druhú stranu. Roman so Soňou utekali opačným smerom. Zbytky strechy sa zborili a figurína zmizla.
Stretli sa vonku na malom námestí pred budovou, ak sa trávnatá plocha bez jediného kúska betónu dala nazvať námestím. Boriaca sa budova Borisa netrápila. Nasal nočný bratislavský vzduch. Z tej vône bol oveľa nervóznejší.
„Je v poriadku?“ spýtala sa Soňa. Boris prikývol a ukázal svoj úlovok. Roman sa silene zasmial a zakrútil hlavou.
„Vy nie ste normálni. Toto? Kvôli tomuto ste skoro zdochli?“
Boris schoval vysielačku a vytiahol z batoha fľašku značkovej minerálky. Držal ju pred Romanom v pevných zváračských rukaviciach.
„A ty si skoro zdochol kvôli tomuto,“ povedal potichu. Roman natiahol ruku.
„Vydrž!“ zastavil ho Boris a položil fľašu na zem. Roman pokorne stiahol ruku.
V kroví za nimi niečo zašuchotalo. Roman vyskočil na nohy a postavil sa medzi vegetáciu a Soňu. Poľný zajac prestal piť z kaluže a prekvapene pozeral na trojicu. Roman by sa ho inokedy pokúsil uloviť. Bez ohľadu na to, či by to bol zajac, srnka alebo vlk.
Vrátil sa k pozorovaniu plastovej fľaše. Sekundy, minúty, pol hodinu. Minerálka sa leskla ako tie najcennejšie drahokamy. Až po hodine sa ju Roman odvážil otvoriť a dať si krátky, intenzívny dúšok.
***
Boris sedel za kusom rozožratého stola. Jednu stranu podopierali len konáre. Vysielačka ležala rozložená na stole. Nie rozložená mikroorganizmami. Rozložil ju Boris, aby mohol opraviť rádiostanicu. Ticho zahrešil, keď sa ani po spojení posledného kábliku stanica nezapla.
„Nechaj to na mňa, oddýchni si,“ pohladila Soňa otca po holej hlave. Boris jej pohladil ruku a prikývol. Pozrel sa na spiaceho Romana.
So Soňou ho zachránili pred štyrmi mesiacmi, keď utekali pred bandou preživších cez Prístavný most. Boris si povzdychol. Snažil sa ho vnímať ako syna. Odvahu mu uprieť nemohol. Len škoda, že ju nepoužíval tam, kde bolo treba. Keby rozmýšľal viac hlavou, ako svalmi, možno by mu ani nevadilo, že sa obšmieta okolo jeho dcéry.
Bolo mu jasné, že po sebe túžia. Veď to boli možno jediní dvaja mladí, pekní ľudia v širokom okolí, ktorí sú ešte nažive.
Nechal Soňu opravovať rádio a vyšiel z provizórnej chatky. Štyri steny a strecha z dreva, bez jediného klinca, oplieskané nerovnomernou vrstvou dechtu. Pred pol rokom by sa k takej barabizni ani nepriznal. No už niekoľko týždňov to bolo ich jediné útočisko.
Pozeral sa na pokojnú rieku. Ešte pred mesiacom v nej boli vidno kusy spadnutého mosta. Na druhej strane brehu sa v mesačnom svite leskli posledné zvyšky výškových budov. Tie najvyššie ruiny dosahovali ledva tridsať metrov. Snažil sa nájsť nejaký systém v tom, čo mikroorganizmy požierali a čo nechali na pokoji. Znova si obzrel chatku. Aj decht bol vytvorený človekom a napriek tomu sa ho ani nedotkli.
Panorámu osvetlil krátky záblesk. Borisovi sa zahryzli zimomriavky do zátylku. Nastražil uši, no žiadny zvuk k nemu nedoľahol. Aj tak si prehodil cez hlavu kapucňu.
„Funguje to!“ znel od chatky nadšený ženský hlas. Boris sa rozbehol naspäť.
„Čo sa deje?“ zdvihol hlavu Roman a vystrúhal bolestivú grimasu. Boris s dcérou bojovali o prepínač.
„Funguje to, Roman. Vysielač! Musíme nájsť správnu frekvenciu.“
Roman sa posadil, ale úsmev Soni neopätoval.
„A čo tam nájdeš? Rádio Expres?“
Chcel sa zasmiať, ale Borisov pohľad mu dal dôvod rozmyslieť si to.
„Nájdeme ten signál, ver mi,“ odpovedala mu Soňa.
Niekoľko minút bolo zo stanice počuť len nekonečný šum. Boris obväzoval Romanovi ranu, Soňa skúšala frekvencie.
„Vy tomu veríte?“ kývol Roman na vysielač. Boris sa otočil na Soňu, ktorá už tretíkrát prechádzala tie isté pásma.
„Jej verím,“ odkašlal si, aby sa mu vrátil hlas.
„Boli ste pritom, keď to vtedy počula?“
„Nebol,“ odpovedal Boris.
„Ja len, či nestrácame sily tam, kde to nie je potrebné.“
Boris dokončil obväz a zdvihol Romana, akoby bol handrová bábika.
„Ideme pohľadať drevo,“ povedal Boris a nečakal na Soninu reakciu. Postrčil Romana pred seba.
Prešli okolo ruiny, ktorá bola kedysi fontánou. Niekoľko pilierov neďalekého altánku pripomínalo, že sa tu nachádzal park. Z lavičiek ostali len zhnité latky, chodníky zmizli úplne. Len kvetinovým záhonom sa darilo prežiť daždivé noci.
Boris vytiahol z batohu rukavice a pozrel sa nahor. Mesačný svit sa stratil a ruiny navôkol pohltila tma.
„Aký je tvoj cieľ?” spýtal sa Boris.
„Cieľ? Ja… čo tým myslíte?
„Ako chceš existovať v tomto svete?“ pýtal sa hrubým, pokojným hlasom. „Aký cieľ si chceš určiť? Hľadať zdroje, kým sa neminú? Alebo ťa niekto nezastrelí? Alebo ich nepožerie… to?“
Boris ukázal na oblaky, ktoré plávali popred mesiac.
„Ja rozumiem,“ odpovedal potichu Roman. „Fakt. Len neviem, čo Soňa naozaj počula. Ako to hovorila? Že niekto, kto sa vie tomu postaviť, hľadá pomoc?“
„Kto vie, ako to zastaviť,“ opravil ho Boris. „To je ten cieľ. A ak tam je len kvapka nádeje, musíme ten signál nájsť. Bez ohľadu na to, či to znie pravdepodobne alebo nie.“
Nasadil si rukavice a zohol sa po drevo. Okamžite zmeravel. Pozeral sa do dvoch malých svetielok.
„Roman?” zašepkal. „Podaj mi nejakú zbraň.”
„Veď vy máte zbraň.”
Boris si priložil prst na pery. No jasné, budem míňať posledné dva náboje na zajaca, odvrkol mu v myšlienkach. Rozhliadol sa. Pár metrov od neho ležal kus úzkej, ostrej rúrky. Ukázal na ňu. Roman sa prisunul bližšie a načiahol sa za Borisom.
„Čo robíš?” zavrčal potichu Boris.
„Požičajte mi rukavice.”
„Podaj mi tú rúrku.”
Roman sa pozrel na kus kovu. Nedokázal ani prehltnúť.
„Tú rúrku,” naliehal Boris. Romanovi zvlhli oči. Boris v nich videl ten istý výraz, ako keď ho prvýkrát zazrel chúliť sa pod odtrhnutými dverami auta. Zaklial a vrhol sa po rúrke sám. Zajac v sekunde zmizol v tme.
„Prečo si mi ju nepodal?“ postavil sa a nasmeroval kus kovu na Romana.
„Čo keď sú na nej…“
„Keď sa to nestráca, tak na tom nie sú, do čerta!”
„Ale… je to vytvorené človekom. Ja som myslel… teda…”
Boris zahodil neškodnú rúrku. Odvaha mu nechýbala, ale mozog áno, pomyslel si. Keby to bol naozaj jeho syn, správal by sa racionálne. Aspoň bol presvedčený, že by ho tak vychoval. Kto vychoval toto nemehlo, ani radšej nechcel vedieť.
Dal si dole rukavice a pre istotu si skontroloval pokožku.
Znova zacítil chlad na zátylku. Prudko sa otočil. Z tmy sa vynorila pažba zbrane. Úder do hlavy. Zvalil sa na zem. Tma mu pohltila vedomie.
Bol mimo len pár sekúnd. Oprel sa o lakte. Rozmazaný pohľad, zvonenie v ušiach. Končeky prstov vnímali steblá trávy. Ako na lúke za domom, na ktorej sa hrával. Výkriky. Tie mu do obrazu domova nesedeli. Nebol v rodnej dedine. Zdvihol hlavu. Závrat. Musel sa udržať na kolenách. Výkriky boli jasnejšie. Mužské slová. Jeden hlas mu bol povedomý. Prístavný most, večne upchatý hustou premávkou. Ale ten hlas mu tiež nezapadal do tohto obrazu. Vtedy na tom moste bolo len zopár áut. Vraky, ktoré ešte úplne nerozožrali.
Posadil sa. Bol vonku na námestí s Romanom. Pamäť sa vrátila.
„Kde je, kurva? Čo?“ kričal obrovitánsky muž so širokými plecami. Zatláčal Romanovi hlavu do zeme. Druhý, starší muž v okuliaroch, držal v ruke zbraň a pozoroval Borisovu snahu niečo povedať.
„Čo sa s ním stalo? Hovor, kurva!“
„Kto…“ dal Boris konečne dohromady jedno slovo. Starec k nemu pristúpil. Puškou sa ani neobťažoval na neho mieriť. Boris si bol istý, že už dávno do nej nemal náboje.
„Vysoký muž s vysielačkou, kde je?“ spýtal sa starec potichu.
„Je… mŕtvy,“ odpovedal Boris a zdvihol ruku. A potom pomaly celé svoje telo. Obe dlane držal za hlavou.
„Nie sme hrozba, my sme ho nezabili,“ pokračoval Boris. Obor udrel Romanovou hlavou opäť do hliny.
„Hovno! Klame.“
Starec ho gestom upokojil a napravil si okuliare.
„Kde je?“ šepkal.
„Rozožratý,“ odpovedal rovnakou hlasitosťou Boris. Obor zvrieskol a kopol Romana do rebier.
„Nechaj ho, my sme ho nezabili,“ snažil sa Boris udržať pokojný tón. Roman sa zvíjal na zemi. Cez obväz mu začala presakovať krv.
„Počuli sme vás vo vysielačke,“ hovoril starec. „Niekto kričal, aby ste ho zabili a zobrali mu fľašu.“
„Aby som ukončil jeho trápenie,“ opravil ho Boris. „Padla na neho voda. My sme ho nechceli zabiť.“
„Ukradol nám fľašu Budišky,“ zapojil sa do rozhovoru Roman a vyslúžil si ďalší kopanec.
„Nechaj ho na pokoji, prosím ťa,“ kývol Boris na obra.
„Lebo čo, ha? Chceš dačo skúsiť?“
Boris by mu najradšej odpovedal. Nie slovami. Vzadu pod krkom mal na batohu pripevnenú pištoľ. Plne nabitú. Dva výstrely by mu stačili.
„Nie sme hrozba,“ povedal napokon Boris. „Počuli ste celý ten rozhovor? Chceli sme od neho vymeniť tú vysielačku. Keď uvidel fľašu, pokúsil sa ju ukradnúť. On na nás namieril zbraň. Nezaútočil som na neho. Zo strechy prenikla voda, tá ho dostala.“
„Neverím mu ani slovo,“ Obor nechal Romana posadiť sa a pristúpil k starcovi v okuliaroch. Boris ich mal teraz oboch v ideálnom postavení. Prstami začal šmátrať pod batohom. Hlavou mu bežalo niekoľko scenárov. Najradšej by naplnil ten, v ktorom ich nezastrel. Videl, že starec počúva každé jeho slovo. A tušil, že im dáva význam.
„Tú vysielačku chcem späť,“ kývol hlavou starec.
„Čo? Ty mu kurva veríš?“
„Patrí nám. Nie je na výmenu.“
„Nemyslíš vážne toto!“
Boris na sekundu zatvoril oči. Chlad na zátylku bol doslova hmatateľný. Vôňa vo vzduchu prerážala všetky zmysly. Za starcom uvidel záblesk. Viac, ako tá hora svalov pred ním ho desilo to, čo sa k nim blížilo. Počítal.
Jeden, dva…
„Musíme ju mať. Vám je na nič, ale my sme ňou zachytili signál.“
Päť, šesť…
„Zabili ho! To im chceš kurva prepáčiť?“
Deväť, desať… počkať. Povedal signál?
„Zabili či nie, budú musieť zaplatiť. Vysielačkou a vodou.“
„Signál? Zachytili ste signál?“ spýtal sa Boris. Začul hrom. Všetci sa otočili a pár sekúnd ticho hľadeli do tmy. Ten zvuk dokázal spojiť všetkých preživších v jeden spoločný pocit.
„Ako ďaleko…“
„Dvanásť sekúnd,“ skočil starcovi do reči. „Krát tristotridsať metrov. Štyri kilometre.“
Obor sa otočil a Boris v jeho výraze prvý krát uvidel strach.
„Vieme, kam sa schovať,“ ukázal za seba Boris. „Vysielačku sme rozobrali a opravili ňou našu. Vieme o signáli.“
Starec si znova napravil okuliare.
„Naozaj?“
„Hovno, je to pasca!“ obor sa spamätal a chytil starca za rameno. „Počuješ? Neverím mu kurva ani slovo!“
Ďalší hrom.
„Musíme ísť! Neublížime vám. Zložte zbraň a poďte za nami.“
Starec prikývol. Obor sa neveriacky chytil za hlavu. Zozadu na neho vyskočil Roman. Kus rúry mu zabodol do zátylku. Obor sa poskladal na zem ako panák. V sekunde bol mŕtvy. Starec vytiahol spoza opasku nôž. Boris pištoľ nevytiahol. Signál. Musel zistiť, ako chytiť signál.
„Roman, stoj!“ natiahol Boris pred seba ruku. Nedokázal ho zastaviť. Starec nemal proti mladíkovi šancu. Roman ho skopol na zem, postavil sa nad neho a ruku s nožom mu nasmeroval do hrude. Znova sa ozval hrom, a potom starcove pokusy o nádych. Šesť sekúnd, prebehlo Borisovi hlavou. Podvedomie bolo za ten rok nacvičené automaticky počítať čas a vzdialenosť búrky.
„Rýchlo, kým sem príde,“ zavrčal Roman a vytiahol nôž. Vzal starcov batoh a rozbehol sa k chatke. Pri zvuku ďalšieho hromu sa otočil. Boris kľačal nad starcom.
„Čo robíte?“ zavolal na neho.
„Na akej frekvencii je ten signál?“ pýtal sa chrčiaceho starca. Okuliare sa mu zarosili. Otvoril ústa. Boris sa snažil rozoznať pazvuky.
„Sto? Stoštyridsať koľko? Aké vlny?“
Ďalší blesk. Tri sekundy do hromu. Obloha sa zatiahla. Roman našiel v batohu baterku a zasvietil na dvoch starých pánov.
„Boris, no tak! Poďme.“
Boris sa postavil a pozrel do oslepujúceho svetla. Roman nebol jeho syn. Ani ním nikdy nebude, prebehlo mu mysľou. Ďalší blesk naštartoval jeho pud sebazáchovy. Rozbehol sa za Romanom k chatke.
Preskočil fontánu a na mramorovej dlažbe sa pošmykol. Za sebou počul šum.
Roman vbehol do chaty a cez provizórne dvere pozeral na dobiehajúceho Borisa. Baterkou mu svietil pod nohy. Zdvihol lúč svetla. Za Borisom sa zjavil pás dopadajúcej vody. Prvé kvapky dosadli na strechu chaty. Boris skočil do otvorených dverí.
„Roman? Čo sa stalo? Krváca ti to.“
Soňa sa postavila od stola. Až potom si všimla otca.
Boris sa posadil. Hlavou mu bežali tie najhoršie nadávky. Chcel ich zo seba vychrliť, ideálne naraz. Všimol si, že Roman svieti na jeho nohu. Pozrel sa na nohavicu. Fixkou nakreslené značky postupne mizli. Vyskočil a strhol zo seba rifle. Vyšmaril ich do búrky. Oblečenie do pár sekúnd zmizlo.
„Otec, čo sa stalo?“
Soňa si k nemu čupla a chytila mu nohu.
„Nerob!“ skríkol Boris a odsotil ju. Spadla a takmer zborila stôl. Roman spravil krok vzad. Stále svietil na Borisovu nohu. Soňa sa pozrela na Romana. Chcela sa ho spýtať, čo sa deje. No jeho vypleštené oči prezrádzali o situácii viac než akékoľvek slová.
Boris zhodil rukavicu a vzal nôž z poličky. Začal si zoškrabovať kožu z lýtka. Nevnímal krv, nevnímal bolesť. Iba svrbenie. Cítil ho v celom tele. Neuvedomil si, že si už reže do mäsa. A ani si neuvedomoval dva vydesené pohľady na ňom.
Prestal rezať. Na končekoch prstov cítil mravčenie. Pozrel sa na nôž. Kovová rúčka sa začala rozkladať. Mikroorganizmy útočili najprv na anorganické látky.
„Otec…“
„Nepribližuj sa ku mne,“ zašepkal.
Mal ich v sebe. Nikto netušil, prečo požierajú ľudí. Ľudí a takmer všetko, čo kedy vytvorili. Aj keď, niekto to tušiť mohol. Ten, čo to vraj vie zastaviť. Ten, čo vysiela signál.
Boris sa rozhliadol po chatke. Len pár bezpečných metrov štvorcových.
„Soňa, nájdi frekvenciu.“
Soňa zdvihla zaslzený pohľad.
„Dvojmetrové pásmo. Veľmi krátke vlny, stoštyridsaťšesť megahertz. Skús nájsť signál.“
Cítil, ako mu krv steká po nohe. Kvapkala na matrac, ktorý bude tiež čochvíľa rozožratý mikroorganizmami. Vedel, že on sám má ešte niekoľko dní. Dobre si však uvedomoval, akým sa stal ohrozením. Pozrel sa svojej dcére do očí. Ani on sa neubránil slzám.
„VKV, stoštyridsaťšesť megahertz. Vnímaš ma?“
Soňa prikývla.
„Keď prejde búrka, nájdi signál.“
Otočil sa na Romana. Vzal spod nôh matrac a spravil krok dozadu.
„Doveď ju tam. Nájdite zdroj. Nájdite cieľ.“
Ďalší krok dozadu. Na zátylku pocítil chlad. A kvapky vody. Vyšiel von z chatky. Začul, ako Soňa zakričala, než mu zmysly pohltili mikroorganizmy.
Roman sedel na deke a baterkou svietil do tmy. Posledné kvapky nočnej búrky dopadali na zem. Hlina pred vchodom do chatky bola opäť čistá. Otočil sa na Soňu. Uplakané oči po pár hodinách opäť sledovali prepínač na vysielači.
Rozprával jej, čo sa stalo, no mal pocit, akoby hovoril do steny. Soňa sem tam prikývla, občas si utrela oči.
Za ten rok videli stovky, tisíce mŕtvych. Najbližších kamarátov, rodinných príslušníkov. Pohltených obyčajnou vodou. Či to bol dážď, voda v rieke, alebo z kohútika. Dostala sa k nim jediné slovo – mikroorganizmy. To bolo všetko.
Dážď ustal. Niekedy to znamenalo pár dní, niekedy pár hodín. Roman si obviazal ranu a vzal z poličky za hrsť kovových matíc.
„Soňa, snažil som sa ho…“
„Stoštyridsaťšesť megahertzov?“ skočila mu do reči.
„Hej. Veľmi krátke vlny, stoštyridsaťšesť megahertz.“
Znova pohla prepínačom, no z reproduktorov ju privítalo len tiché šumenie. Tresla päsťou do stola. Niekoľko podporných konárov puklo. Roman vedel, že potrebuje jeho podporu. Už ju ochránil pred divými zvieratami aj agresívnymi preživšími. Ale nájsť vhodné slová bolo pre neho ťažšou úlohou, ako sa postaviť armáde nájazdníkov.
„Soni, možno to ruší búrka. Teda, ja sa do toho nevyznám, ale…“
Chrčanie zosilnelo. A zmizlo. Z reproduktora zaznel hlas.
„Ktokoľvek, kto počúva. Potrebujem od vás pomoc. Viem, ako to zastaviť. Opakujem, viem, ako to zastaviť. Potrebujem pomoc. Som na adrese Petržalská 10, Čunovo. Opakujem. Petržalská 10…“
Reproduktor opäť zmĺkol. Žiadne šumenie však z neho tentoraz neprichádzalo. Soňa sa pozrela na Romana.
„Čo je? Čo sa deje?“ spýtal sa.
Zakrútila hlavou. Postavila sa a zacúvala dozadu. Roman sa pozrel na rádio. Prepínač sa pred ním strácal. Ako poleptaný kyselinou mizol aj s ostatnými časťami rádia. Soňa krútila hlavou a v očiach sa zaleskli opäť slzy.
„Roman,“ povedala pred tým, než sa rozplakala.
***
Ďalšia matica dopadla kúsok pred Romana. Už ani nečakal tých pár predpísaných sekúnd. Kráčal po studenej zemi k matici. Zdvihol ju a až potom si uvedomil, že ju neskontroloval. Bola celá, ani náznak rozožrania.
„Roman, počkaj. Nevládzem,“ zastonala Soňa. Otočil sa. Viditeľné časti jej pokožky namodrali. Sadla si na kameň a tvár si vložila do dlane. Niekoľko chumáčov vlasov jej padlo na ramená. Z oblečenia ostali len útržky, ktoré ešte akoby zázrakom držali na chudom tele. Roman pribehol a dva metre od nej zastal. V ruke držala posledné kúsky rádio stanice.
„Prosím, musíme ísť. Je to kúsok, pár minút.“
„Nevládzem,“ zachraptila.
„Polož to rádio, prosím.”
Zakrútila hlavou a objala kus šrotu, ktorý ešte mikroorganizmy nestihli pohltiť. Jej nádychy boli čoraz plytkejšie. Roman sa obzrel okolo seba. Snažil sa nájsť niečo, na čo by vysadla. Plech, kus deky. Spamätal sa. Nič také už nikde nebolo. Zahodil ďalšiu maticu. Neriešil, kam dopadne. Mal chuť niečo zbúrať. Rozožrať, zničiť, ako tie mikroorganizmy.
Nemohol ju ani pohladiť. Objať. Pobozkať. Pozeral sa na jej modrasté telo a snažil sa potlačiť slzy.
Hnev. Pociťoval hnev. Keby ten starý dement nezdržoval, stihli by to. To on nakazil Soňu.
Aký je tvoj cieľ, znelo mu mysľou. Nemal cieľ. Stratil ho s nádejou, že zachráni Soňu. Ďalšia hrsť matíc letela smerom na Čunovo.
„Roman,“ vzdychla. Otočil sa na ňu. Pozerala sa na zem. Cez vysoké steblá trávy plávala hmla. Roman si skontroloval značky na nohaviciach. Počas toho pol roka zistili, že v hmle sa mikroorganizmy nenachádzajú. No aj tak cítil vo vzduchu niečo neznáme. Štipľavé. Teplota klesla.
„Čo sa deje?“
Otočil sa okolo vlastnej osi. Hmla sa zdvihla. Vstúpila mu do pľúc. Musel sa zhlboka nadýchnuť. Svet vôkol nich zahalilo husté mlieko.
„Soňa, postav sa. Prosím,“ naliehal. Ledva dovidel na pár metrov. V ušiach mu šumel tichý vietor. Nie, nebol to vietor. Znelo to ako more.
„Postav sa!“ zakričal. Pozviechala sa a nasledovala ho. Tápal rukou pred sebou. Šumenie zosilnelo. Akoby v tom mori plával. Lenže on sa v ňom topil. Nedokázal sa naplno nadýchnuť. Štípali ho oči. Horeli svaly. Besne mával rukou a rozrážal.
„Roman, nevidím ťa. Roman!“
Zastavil. Soňa k nemu dokrivkala. Chcela sa ho chytiť, no v poslednom momente sa spamätala. Pretrela si oči a zrak jej dopadol na niečo oranžové. Obrysy tela. Z hmly vystúpil človek v overale a s maskou. Rukou im ukázal, aby ho nasledovali. Prešli ešte niekoľko sto metrov, kým uvideli pár drevených stĺpov podopierajúcich slamenú strechu.
Soňa ležala na lôžku potiahnutom ovčou kožou. Roman krútil hlavou. Sledoval hadičky, cez ktoré do jej žíl prúdila krv.
„Bude v poriadku?“
„Áno,“ odpovedal šedivý muž a zatiahol záves. Ukázal Romanovi, aby ho nasledoval von.
Hmla pominula. Roman konečne videl celý reštauračný komplex – teda to, čo z neho ostalo. Vedľa vchodu do chatrče bol pod pár jabloňami rybník. Húf rýb si spokojne plával, ako keby sa v ňom žiadne vražedné mikroorganizmy nenachádzali. Naľavo sa tiahlo široké koryto Dunaja. Slnečné lúče sa opäť leskli na jemných vlnkách. Roman si okamžite spomenul na letné prázdniny, ako sa s partiou kúpali na zlatých pieskoch. Pred pol rokom by neváhal a hodil by sa do vody.
„Pane, ja len,“ otočil sa na muža. „Sme vám vďační. Fakt, dokázali ste ju zachrániť. Prepáčte, pane… zabudol som, ako sa voláte.“
„Nezachráni som ju,“ povedal muž a podišiel k lavóru s kalnou tekutinou. Strčil doň papierik a chvíľu počkal.
„Ale, ste hovorili…“
„Prepáčte, nedokázal som jej to povedať do očí. Transfúzia jej spomalí priebeh, ale nevylieči ju. Je mi to ľúto.“
Roman pozoroval pokojnú hladinu. Počul každé jedno slovo. Ich význam bral tiež na vedomie. Čakal ešte nejaké ale, ktoré by ho zachránilo.
„Asi teraz nie je ten správny čas, ale potreboval by som od vás pomoc.“
To nebolo to ale, ktoré Roman potreboval počuť. Muž mu podal drevený kalich s tekutinou. Jablkový džús.
„Pomoc,“ zopakoval Roman potichu a vrátil prázdny pohár šedivému mužovi.
„Viem sa s nimi spojiť, ale už odmietajú so mnou komunikovať. Predpokladám, že hlavný dôvod je moja neschopnosť empaticky argumentovať.“
Roman zvraštil obočie. Teraz naozaj nerozumel významu tých slov.
„Komunikovať s vodou?“
„Nie s vodou, s nimi,“ ukázal muž na hladinu Dunaja.
„Stále nerozumiem.“
„Prepáčte, zabudol som, že o nich neviete. Objavia sa len občas. Tvory, ktoré to spôsobili. Dá sa s nimi komunikovať.“
Roman sa pozeral na mužove ústa, akoby chcel nájsť ešte niečo medzi riadkami. Tvory, ktoré to spôsobili. V Dunaji. A dá sa s nimi komunikovať, no ten muž už nemôže. A jeho jediná spriaznená duša leží na ovčej koži a pomaly zomiera. K nohám mu priplávala opäť tá hustá hmla.
„Sú online,“ muž chytil Romana za ramená a zatriasol ním. „Znova. Presne, ako keď ste prišli. Poďte, musíme sa k nim pripojiť, než zmiznú.“
Ťahal Romana za rukáv ako šelma svoju korisť.
„Ja fakt nechápem,“ snažil sa Roman vymaniť, no nemal dostatok síl. Fyzických, ani psychických.
„Hmla! Znamená to, že sú tu oni.“
Dotiahol ho do chatrče. Schmatol ďalšie ovčie rúno a odkryl rádio stanicu. Oveľa väčšiu a zjavne komplikovanejšiu ako tú, ktorú používala Soňa.
„Nemáme veľa času. Toto tlačidlo držte, keď budete hovoriť. Počkajte, len sa naladím…“
„Kto sú oni?“
„…frekvenciu a ideme na to. Nemusíte sa predstavovať.“
„Čo bude so Soňou?“
„Bude to trochu zvláštne, hovoria vo vlnách, ale budete im rozumieť. Môže vás na začiatku bolieť hlava…“
„Musíte jej pomôcť!“ Roman hodil mikrofón do zariadenia. Zatmelo sa mu pred očami, no ostal stáť. Dokonca si na chvíľu užíval ten beztiažový stav, keď jeho myseľ nebola spútaná realitou. Lenže o pár sekúnd bol späť a musel jej čeliť. Obrazu Soni, pripútanej na lôžku, a starému šedivému mužovi v súprave, ktorý mu pred tvárou opäť držal mikrofón.
„Ja jej nedokážem pomôcť,“ povedal pokojným hlasom, aj keď v roztrasenej ruke ledva udržal mikrofón. „Dal som jej iba čas. Oni to majú pod kontrolou. Môžete ich skúsiť presvedčiť.“
Roman si sadol do kresla. Oči sa mu leskli ako hladina rybníka. Vzal si mikrofón a nasadil slúchadlá. Hmla obsadila vonku celý priestor, rinula sa aj do chatrče. Doktor Karas ukázal na prijímač a prebehol k vešiaku, aby si obliekol overal.
Do slúchadiel vstúpil tón. Vlna, ktorá roztriasla Romanove ušné bubienky. Mal pocit, že mu vybuchne hlava.
Hlboký tón sa zmenil na slová. Nepočul ich ako hlas. Vnímal ich význam. Realita bola pre neho znova takmer nehmatateľná. Stlačil tlačidlo.
„Prečo?“
Doktor Karas držal nad hlavou kapucňu a čakal na ďalšie Romanove slová. Hmla plávala po podlahe ako lenivá veľryba. Ťahala sa za záves k lôžku.
Roman zložil slúchadlá a otočil sa na doktora. Pohľady, plné nevypovedaných otázok sa stretli.
„Máte prenosnú vysielačku?“ spýtal sa Roman. Doktor prikývol a ukázal na stôl. Roman ju zobral a vydal sa smerom von.
„Čo vám povedali?“
„Mám ísť za nimi,“ odpovedal bez toho, že by sa na doktora pozrel.
Vošiel do hmly. Nepotreboval vidieť, v hlave mal obraz okolia. Zabočil doľava a pomaly kráčal k Dunaju.
Pod nohami mu zavŕzgal piesok. V ovzduší cítil vlhkosť. Zatmelo sa pred ním. Z vody vystúpil tieň schovaný v hmle. Roman zdvihol hlavu. Para sa rozostúpila, a on sa pozeral na sivú horu.
***
Doktor Karas pricestoval do rodného Čunova. Doma ho okamžite čakalo niekoľko správ z inštitútu pre morský výskum v Bergene. Konkrétne štyridsaťsedem správ. Začal si vyzliekať kabát a otvoril prvú. Správa informovala o rekordne hlasnom zvukovom zázname v Severnom ľadovom oceáne. Druhý rukáv si dole nedal. Otváral ďalšie a ďalšie správy. Opäť záznamy o zvuku, ktorý označili ako bloop. Nezvyčajne kyslý dážď v Flødevigene. Zničené merače v Matre.
Trvalo mu dve hodiny, kým si kabát vyzliekol. Posledná správa z Bergenu o ďalšej zničenej stanici – Ramberg, jeho pôsobisko. Presnejšie, doterajšie pôsobisko. Žiadne nálezy o pôvode dažďa, ani rozkladu.
Znova si prešiel záznamy. Dovtípil sa, prečo nedostal správy od zasiahnutých staníc. Ktokoľvek, alebo čokoľvek, čo prišlo do kontaktu s dažďom, už nedokázalo odoslať žiadnu správu.
***
Roman zdvihol hlavu a nerozumel, ako sa taký gigantický tvor zmestí do Dunaja. Stromy na druhom brehu popraskali ako tenké halúzky a s rachotom dopadli do vody. Hladina v Dunaji klesla o niekoľko metrov. Tvor sa naťahoval vyššie a vyššie. Zatienil večerné slnko. Už len plutvy mal veľké ako najvyššie paneláky v Bratislave. Predĺžené telo sa týčilo nad hladinou, akoby ignorovalo zákony fyziky. Tvor otvoril ústa plné kostíc. Roman pocítil v nohách vibrácie. Zdvihol vysielačku, a vlny cez ňu prešli do Romanových myšlienok ako slová.
„Ste sami?“
„Hej.“
Tvor sa nahol nad Romana.
„Máte iné informácie ako doktor Karas?“
Roman sa zhlboka nadýchol.
„Potrebujem pomoc.“
„Vieme. Všetci potrebujete pomoc. Ale my nechceme pomôcť.“
„Nechcete? To znamená, že ale viete, nie?“
Kostice sa rozostúpili a z úst vyšiel niekoľko ton ťažký jazyk. Oblizol si pokožku a vrátil sa do desiatky metrov širokých úst.
„Niežeby na tom záležalo, ale áno. Vieme rekonštruovať aj zložitejšie organizmy. Ale nechceme.“
„Nemusíte mňa,“ povedal rýchlo do vysielačky. „Soňa… teda, moja priateľka.“
Tvor sa znova vystrel.
„Čakali sme, že nám poviete niečo relevantnejšie.“
„Chcem, aby ste ju zachránili. Je nakazená.“
„Nie je nakazená. Pohlcuje ju iný živočíšny druh.“
„Prečo? Prečo ste ich na nás vypustili?“
Tvor sa zhlboka nadýchol. Roman sa musel zaprieť, aby ho prúd vzduchu nestiahol do vody.
„Vaše informácie sú mylné,“ plynulo pokojne Romanovou mysľou. „My nie sme dôvod rozšírenia živočíšneho druhu, ktorý vás pohlcuje. Spôsobili ste to vy. Váš živočíšny druh.“
„My? Ako?“
„Dlhodobým otepľovaním klimatického systému planéty.“
Roman zakrútil hlavou.
„Akože sme ničili planétu?“
„Váš živočíšny druh je sebecký.“
„Aha, už chápem. Preto nás ničíte, hej? Dobre, pardon, že sme pokazili planétu, ničili životné prostredie, otepľovali Zem…“
„Ospravedlnenie nemá zmysel. To nie je dôvod, pre ktorý sme vás nazvali sebeckým.“
„Čo?“ zašepkal do vysielačky.
„Vy ste nepokazili planétu,“ tvor sa opäť zhlboka nadýchol. „Bez ohľadu na to, ako veľmi sa pokúšate devastovať prostredie, dokáže sa samo prispôsobiť novým podmienkam. A prežiť. Nezničili ste planétu – zničili ste možnosť existencie vlastného druhu na nej.“
Roman preglgol.
„To je dôvod, pre ktorí sme nazvali váš prístup sebeckým. Mylne predpokladáte, že keď sa skončí doba vášho druhu, skončí sa život všetkého. Budete nahradení živočíšnymi druhmi, ktoré sa prispôsobia novým podmienkam. My vás nahradíme.“
Roman otvoril ústa, no žiadny argument z nich nevyšiel. Tvor pripažil plutvy a zatvoril oči.
„Čakali sme, že komunikácia s vami bude obohacujúca. Mýlili sme sa.“
Zatvoril ústa a začal sa ponárať do vody. Hladina sa dvihla. Roman spravil krok vpred. Voda mu zaliala členky. Okamžite v nich pocítil mravčenie.
„Nemôžete nás len tak vyvraždiť,“ kričal do vysielačky, zatiaľ čo kráčal hlbšie do vody. „Ja za to nemôžem. Ani Soňa. Počkať – cieľ. Áno, náš cieľ! Nechceli sme sa zničiť. Našim cieľom bolo zachrániť sa.“
Hladina pohltila Romanove kolená.
„Počujete? Máme cieľ! Nemôžete nás zabiť, ako nejaké potkany!“
Dunaj sa zastavil. Roman pár sekúnd nedýchal. Na chodidlách cítil štrk. Uvedomil si, že je stále celý, nepoškodený.
„Mohli by ste zopakovať poslednú vetu?”
Roman prehltol naprázdno. Tvor sa znova vynoril a mávol plutvou.
„Počkajte, prehrám ju.”
Z vysielačky doľahol k Romanovi jeho vlastný hlas, ktorý mu pripomenul výrok so zabitím a potkanmi.
„Dajte nám chvíľku. Dostali sme nápad, musíme sa poradiť.”
Hladinou prechádzali drobné vlnky. Hlboký tón putoval vodným tokom až do mora, a pokračoval ďalej. Roman si pritisol vysielačku na ucho a niekoľko minút čakal na odpoveď.
„Môžeme spraviť výnimku,“ zaznelo z nej vlnenie. „Dohoda je na pár jedincoch.“
***
Roman sa prebral. V ruke stále držal vysielačku. Na prstoch druhej ruky pocítil steblá trávy. Vlhkej trávy. Vlastne ju cítil na celom tele. Vyskočil na nohy. Pozeral sa na hory, obklopujúce tichú lúku. Prstami si prešiel po holej pokožke. Nemal na sebe ani kus oblečenia. Rameno mal zahojené, bez jedinej jazvy.
„Roman?“ zaznel za ním ten najkrajší hlas. Rozbehol sa za Soňou. Jej jemné chĺpky si užíval dlhých pár sekúnd, kým sa mu pohľad nestretol s Borisovým.
„Vy žijete? Ako…“
Boris stál pri širokom morskom oku a kontroloval si všetky končatiny.
„Čo sa stalo?“
„Roman, ste to vy?“
Roman sa otočil. Doktor Karas si zakrýval rozkrok, no v jeho očiach badal nadšenie.
„Čo ste s nimi dohodli? Čo sa vám podarilo vyjednať?“
Roman nestihol doktorovi odpovedať. Z morského oka sa vynoril tvor. V plutvách držal gigantickú organickú hadicu. Všimol si drobné prekvapené pohľady, a opatrne sa uklonil.
„Ospravedlňujem sa za rušenie,“ vychádzalo z vysielačky. „Musím vám vymeniť podstielku.“