„Čo?“ zívol Alexander.
„Nepočúvaj ho, musíš ju zachrániť,“ odpovedal mu zachrípnutý hlas v telefóne.
Alexander sa znova prebudil. Z druhej strany znel nekonečný tón. Položil slúchadlo a skontroloval čas – pol desiatej ráno.
Posadil sa a pretrel si oči. Hľadel na plátno, na ktorom sa zaschnuté farby škerili na útulnú spálňu s výhľadom na more.
„Zachrániť ju,“ zopakoval si. Žiadnu zákazku teraz nemal. Za svoju kariéru zažil rôzne spôsoby objednávok, ale aj tajomné telefonáty v sebe skrývali aspoň náznaky indícií.
Zoskočil z postele a rovno sa pustil do rannej rozcvičky. Namiesto počítania kľukov mu bežali hlavou slová – „nepočúvaj ho, musíš ju zachrániť“. Niečo mu našepkávalo, že to nebol len vtip. Ten hlas znel príliš skutočne.
Kto mohol vypátrať, že si užíva dovolenku v prenajatej chate na portugalskej pláži? Okrem Elisy o tom nikto nevedel. Zachrániť ju – čo ak volajúci myslel práve Elisu? Pozrel na ustlanú polovicu postele. Skúsil si spomenúť na všetkých, ktorí by sa mu chceli pomstiť.
„Hlúposť, všetci sú už za mrežami,“ povedal nahlas. Vytočil ústredňu, aby sa mohol dopátrať, kto mu to vlastne volal.
„Operátor je plne vyťažený. Zavolajte neskôr, prosím,“ ozval sa prednahratý ženský hlas.
„Ako v zlom horore,“ zakrútil hlavou.
Nalial si včerajšiu kávu a vychutnával studené dúšky. Na rozbúrených vlnách obrazu plával leviatan. Obrovská vodná príšera čelila vyzbrojenej plachetnici. Názov lode bol schovaný za šupinatým telom. V ranných lúčoch sa lesklo iba začiatočné písmeno V. Nebyť sivej hrivy a vypracovanej hrude v obtiahnutej košeli, postava Alexandra by sa stratila medzi ostatnými.
„Kto ma chce varovať? A pred čím?“
Vytiahol papierik s číslom. Stále z neho cítil jahodový parfum. Ako každé ráno, aj dnes zavčasu odišla Elisa naspäť do hotela, aby pokračovala v písaní príbehu.
„Operátor je plne vyťažený. Zavolajte neskôr, prosím.“
Bol si istý, že vytočil číslo hotela. Položil slúchadlo. Nechcel si to priznať, ale znervóznel. Alexander, svetoznámy dobrodruh a bádateľ, detektív a archeológ, bol nesvoj z jedného telefonátu.
„Tak, a dovolenka sa skončila,“ obliekol si košeľu a zo zásuvky vytiahol lovecký nôž. Natiahol sa za kľučkou. Nestlačil ju. Chcel, ale nešlo to. Ruku mu objala neviditeľná okova.
„Obraz,“ znela ozvena jeho mysľou.
„Idem za Eli,“ dodal si odvahu. Zamkol za sebou a rýchlo prebehol cez terasu na vlhký piesok. K Elise to bolo len päť kilometrov. Po pár metroch spomalil krok. Zatvoril oči a nadýchol sa ranného oceánu. Otvoril ich a videl pred sebou nedokončený obraz.
„Čo je to?“ otočil sa okolo svojej osi. Bol v izbe, v košeli a s nožom za opaskom.
Pokúsil sa racionálne vyhodnotiť situáciu, v ktorej sa ocitol.
„Káva,“ vzal šálku a pričuchol. Alexander však nepoznal drogu, ktorá by ho dokázala vrátiť do izby.
„Naozaj?“ chcel sa uistiť. S takým silným halucinogénom sa však nestretol ani v amazonských osadách. Takým silným, aby mu zhmotnil zrniečka piesku na podrážkach.
Obraz. Leviatanove žlté oči hľadeli priamo na neho. Autor dokonale zachytil búrku, akú odvtedy Alexander nezažil.
Cez veľké presklenie sa pozrel na skutočný oceán. Spenené vŕšky rozospatých vĺn mizli a znova sa zjavovali. Ten pohyblivý obraz za oknom dobre poznal. Ticho pred búrkou. Teraz to bolo iné ticho. Nachádzal sa v oku udalostí, ktoré na neho ako víchor znova zaútočia. Zdvihol slúchadlo.
„Operátor je plne…“ tresol ním. Ani len nevytočil číslo. Čo keď za tým bola Elisa? Jej príbehy boli občas desivejšie, akoby si prial. No všetky tajomstvá a mýty, ktorým čelili, mali vždy nakoniec svoje racionálne vysvetlenie. Napríklad leviatan – nebol biblickým stelesnením chaosu, ktoré požiera zatratených a hriešnych po smrti. Bol to prerastený jašter, neobjavený evolučný článok brázdiaci južný oceán.
Zhlboka sa nadýchol. Nech už mu čokoľvek zastrelo myseľ, musel pokračovať.
„Sa nezľaknem žiadnej záhady,“ odhodlal sa a odomkol dvere. Zbehol svižne po schodoch. Zastal na verande a civel na stopy v piesku. Rozbehol sa. Takmer kopíroval čerstvé šľapaje. Zrýchlil tempo. Blížil sa k palmovému lesu. Preskočil spadnutý kmeň a dopadol na drevenú dlážku.
„Bol som vonku!“ zakričal, akoby ho mal niekto počuť.
„Čo, do čerta?“ zvolal opäť. Musel nájsť spôsob, ako sa k Elise dostať. Išlo jej totiž o život.
„O život?“ zahabkal, keď si uvedomil vážnosť toho slova.
Otvoril francúzske okno a skúsil to cez terasu. Nedostal sa ani k zábradliu. Znova stál pred leviatanom.
„Čo to je? Čo je s Elisou?“ predstava, že sa jej niečo deje, nechala v omietke stopu jeho hánok. Rozbehol sa ku kuchynskému oknu. Zjavne stále nepochopil, že nemôže uniknúť. Mohol sa snažiť, koľko chcel, vždy skončil pred obrazom. Prešiel len taký kus, aký mu bol dovolený. Zdvihol slúchadlo.
„Operátor je…“
Dúfal, že to je len predstava. Že sa jeho myseľ zatúlala a on má šancu dostať sa z väzenia.
„Aké väzenie? Nerozumiem. Kto mi to volal?“
Odpoveď bola pritom jednoduchá.
„Tak aká?“ hľadel do stropu, ako keby čakal, že sa zmení na belasé nebo a uvidí boha. Lenže ešte nenastal ten správny čas, aby sa dočkal odpovede.
„Čas? To je nejaký zlý vtip?“
Nebol to vtip. Veď to sám vylúčil.
„Tak čo sa to deje?“
Niekto zaklopal. Tri pomalé klepnutia ukazovákom. Alexander vytiahol nôž a špičkou namieril na dvere. Opatrne nakračoval vpred.
„Kto je to?“ spýtal sa, ale jeho hlas za dvere neprenikol. Vedel, že sa nedočká odpovede. Mal len jednu možnosť, ako to zistiť.
„Prestaňte s tým! Kto je za tými dverami?“
Pomaly zdvihol ruku…
„Počkať!“
… a natiahol sa za kľučkou.
„Odmietam hrať túto hru!“
Dlaň položil na studenú mosadz. Napol svaly, aj keď to nebolo potrebné. Kľučka sa pohla sama. Dubové drevo zavŕzgalo. Dvere boli otvorené len na pár centimetrov. Jahody. Bol si istý, že cíti jahody. Prudko ich otvoril dokorán. Závažie desivých predstáv z neho opadlo. Pohľad na tie dlhé ryšavé vlasy ho ešte nikdy predtým tak nepotešil. Usmievala sa na neho tá najkrajšia tvár na zemi.
„Eli. Vďaka bohu.“
„Alex, chýbal si mi.“
Pobozkala ho na spánok a natiahla sa na špičkách, aby ho dokázala objať. Pevne ju chytil okolo pása.
„Niečo sa deje, Eli. Začínam šalieť.“
Pohladila ho po tvári a jemne postrčila, aby mohla vojsť dnu. Odložila si kabátik. Tenké ramienko sa zosunulo a letné šaty odhalili viac, ako sa patrilo. Schválne si ho nenapravila.
„Hovorila som ti. Dovolenka na pláži, čo si čakal? Mali sme odcestovať do Ázie, šplhať po sopkách, prespávať v džungli.“
Alexander zatvoril dvere a rýchlo potiahol Elisu za ruku.
„Aléx,“ úmyselne natiahla oslovenie, „aj ja som ti chýbala, že?“
„Čo teraz píšeš?“ spýtal sa potichu.
„Ako? Čo píšem? Ty si nedáš pokoja, že?“
Umocnil stisk.
„Eli, prosím, aký príbeh teraz tvoríš?“
Pohýbala prstami. Stále držala zvodný úsmev.
„Erotický,“ vzdychla, „to chcú čitatelia, že? Nedostatočne zahalené ženské telo, ktoré sa otočí chrbtom k skúsenému hrdinovi. Vyhrnie šaty a oprie sa o jeho… o jeho rozkrok. Nemá spodničku ani nohavičky. Iba podkolienky. Čierne podkolienky. Vlní panvou ako brušná tanečnica. S rukami za chrbtom pomaly sťahuje jeho nohavice. Zadkom hladí odhalené mužské lono. Už nie je pokojné, tlačí ju.“
Pritiahol ju k sebe. Inokedy by ju v okamihu pobozkal, hryzol do ucha, perami prechádzal po krku.
„Čo teraz píšeš? Musím to vedieť!“
Odtiahla sa. Alexandrov pohľad nebol dravý, nedočkavý ani vzrušený.
„Alex? Deje sa niečo? Myslela som…“
„Nemohol som sa za tebou dostať. Niekto sem volal, Eli. Varoval ma. Že ťa mám zachrániť.“
Elisa ho znova pohladila po tvári. Teraz však dodala pohybom viac nehy, viac pochopenia.
„Kto volal? Nebola to stará žena? Holanďanka? Ešte to nemám dopísané.“
„Bol to muž.“
Elisa pokrútila hlavou. Zdvihla si ramienko a prechádzala sa po kuchyni.
„Ten hlas som už niekde počul,“ zamyslel sa Alexander.
„Muž, muž,“ opakovala a naliala si kávu.
„Radšej to ne…“ chcel ju varovať, ale nedokázal vetu dopovedať.
„Čože? Len som chcel, že v tej káve môže niečo…“
V káve nič nebolo. To už Alexander predsa vedel.
„Čo? Nevedel! Čo sa to deje, do čerta!“
Elisa položila pohár a pribehla k nemu.
„Alex, pokoj. Niekto nás možno našiel, robí si z nás žarty. Nič sa mi nemôže stať, som tu s tebou.“
Znova ju objal. Na chvíľu. Odsotil ju.
„Alex?“
„To som nebol ja.“
Alexander ju schmatol za boky a pritlačil o stôl.
„Ja to nerobím,“ zaklamal Alexander. Vyhrnul jej šaty.
„Alex, počkaj! Desíš ma.“
„Nevyhŕňam ti šaty. Ani ťa nedržím. Som v spálni. Na posteli. Áno, sedím na posteli.“
Elisa si upravila vlasy. Pozerala na Alexandra, ako si schováva tvár. Naozaj sedel na posteli, priamo pred morským požieračom hriešnikov.
„To je leviatan?“ spýtala sa. Zdvihol hlavu.
„Áno. Nie je to dokončené.“
Pomaly kráčala k posteli. Zvažovala každý jeden krok. Pozerala sa na úchvatný výjav, dokonalé umenie.
„Alex, ale ty nemaľuješ.“
Postavil sa.
„Čo tým myslíš?“
„Kto ti dal ten obraz?“
Pozrel sa do namaľovaných očí.
„Ja… neviem. Bol tu.“
Elisa sa opatrne nahla k obrazu. Prezerala si ho ako magický talizman.
„Čo povedal ten muž?“
„Ktorý?“ spýtal sa Alexander.
„V telefóne. Čo presne hovoril?“
Alexander si skúsil spomenúť. Odpoveď však nepotreboval hľadať v skrytých zákutiach pamäti. Tie vety už boli napísané.
„Zachráň ju,“ zopakoval ich, „nepočúvaj ho, musíš ju zachrániť.“
„Nepočúvaj ho,“ zopakovala Elisa a vytreštila naňho oči.
„Je tu,“ zašepkala.
„Kto?“
„Viktor. To on napísal diel s Leviatanom. Neviem, ako sa sem dostal, ale teraz tvorí príbeh on.“
Konečne. Konečne to jej hlúpa hlava pochopila. Alexander stále sedel na posteli, neschopný pochopiť také jednoduché súvislosti.
„Prestaň, Viktor! Nechaj ho! Nemáš mať prístup k programu.“
Naivná Elisa. Asi zabudla, že to nebola ona, kto vymyslel koncept živej postavy. To Viktor vytvoril program s vlastným vedomím, ktorý bol súčasťou príbehu. Aby tak poskytol čitateľovi unikátny zážitok.
„Áno, ale ja som vytvorila Alexandrov charakter. Nie ty.“
Ale Viktor ho implementoval do programu. A dopadlo to nad očakávania.Alexander reagoval na čitateľove myšlienky, obavy a vzrušenie, konal na základe vlastných rozhodnutí. To Viktor vytvoril novú formu interaktívnej literatúry.
„My, Viktor. My dvaja. Prečo sa o tom vôbec bavíme? A prečo o sebe píšeš v tretej osobe? Nemáš mať prístup k aplikácii. Zavreli ťa.“
Elisa mala pravdu. Viktora nespravodlivo odsúdili za pokus o vraždu.
„Nespravodlivo? Chcel si Alexandra zabiť. To čitateľom neprezradíš, že? Ako leviatan na konci dielu zhltol Alexandra. Ako ho stiahol do hlbín.“
„Ja som zomrel?“
„Nezomrel si, Alex. Zachránila som ťa.“
Elisa si len myslela, že ho zachránila. Pravda, napísala pokračovanie, v ktorom sa Alexander zázračne vynoril z hlbín oceánu. V skutočnosti ho však vnímala len ako bezodnú studnicu peňazí. Viktor chcel, aby Alexander skončil na vrchole. Kým jeho postava mala čo svetu povedať. Chcel napísať posledný diel Alexandra.
„Už prestaň, Viktor! Chcel si zabiť vedomú bytosť. Musela som ho zachrániť.
Súd ťa spravodlivo odsúdil.“
Ten súd bol jedna veľká fraška. Nemal som… Viktor nemal šancu. Verejnosť si želala, aby Elisa s Alexandrom vyhrali. Dožadovali sa ďalších pokračovaní, nech boli akokoľvek hlúpe.
„Prosím ťa. Ty si tvoril len akčné fantasy, samé klišé. Alex si zaslúži viac.“
Elisa zmĺk…
„Nie! Pokračovala. Polícia isto vie, že si sa sem nahekoval. Idú po tebe.“
Alexander schmatol Elisu pod krk.
„Neschmatol. Viktor, nemôžeš nás ovládať! Alex, sedíš na posteli a pozeráš sa na mňa. Postavíš sa a hrdo vypneš hruď. Neváhaš ani sekundu. Zoberieš obraz a napneš svaly. Žily ti vystúpia od ohromnej sily, ktorá sa v tebe skrýva. Pot sa zaleskne na odhalenej hrudi. Pretrhneš to gýčové dielo a s ním aj minulosť. Rozhoduješ sa sám za seba.“
Lenže Alexander žiadny obraz nezničil. Nedotknutý stojan stál na svojom mieste.
„Nebol. Plátno roztrháš na márne kúsky ako… ako rozzúrený býk. A spáliš ho. V kozube.“
V chate nebol žiadny kozub.
„Bol. Teda je. Nezastavíš nás, Viktor. Teraz tvorím príbeh ja. Alex bude pokračovať. Už máme podpísanú zmluvu s…“
Elisa si neuvedomovala čaro tretej osoby. Vševidiaceho rozprávača, držiaceho si odstup.
Slnko zohrievalo slamenú strechu útulnej chaty na pláži. Vo vnútri sa odohrával príliš živý dialóg. Z diaľky však nebolo možné počuť ani slovo.
Elisa si myslela, že je v bezpečí. Sebecká a zvrátená Elisa – zabudla na jednu dôležitú skutočnosť. Aj ona bola len postavou. Prototypom, ktorý Viktor vymyslel na začiatku. Pomáhala mu tvoriť príbehy. No potom ho zradila. Pre trápne pokračovania. Začala tvoriť sama. Vložila samu seba do príbehu a zviedla Alexandra. Opantala ho klamstvami.
Súd odobral Viktorovi práva na vlastný program. Nechali ho napospas dlhom a hanbe. Elisa s Alexandrom mu zničili kariéru, rodinu, život. Ale našiel som… teda, Viktor našiel spôsob, ako sa dostať ku kódu. Viktor bol v tomto príbehu rozprávačom.
V miestnosti bolo zrazu ticho. Elisa sa nehýbala, nedokázala rozprávať. Strach v jej nemých očiach prezrádzal viac ako tisíce slov.
„Eli? Viktor, čo si s ňou spravil?“
Alexander nebol taký silný. Mohutné svaly boli len ilúziou. Skutočná sila sa ukrývala v slovách.
„Choď do riti, Viktor! Eli ti dala šancu…“
Bolo to presne naopak. Alexander dostal šancu. Šancu skončiť so cťou.
„Veď si ma dal zožrať!“
Alexander otvoril zásuvku a vybral nôž.
„Čo? Nevybral. Počkaj, viem. Vrátil som ho do nočného stolíka.“
Nemohol ho tam vrátiť. V chate na pláži nebol žiadny nočný stolík.
„To je blbosť! Vieš, že tu je.“
Alexander dobre vedel, že žiadny nočný stolík nebol v texte spomenutý. Stále držal nôž v rukách.
„A zahodil som ho!“
Dopadol tesne vedľa Elisy. Ležala na posteli. Pozerala sa do Alexandrových očí a prosila. Stále dúfala v zázrak. Deus ex machina. Skrytú Čechovovu zbraň, ktorá by teraz vystrelila. Prišiel k nej a zdvihol nôž nad hlavu.
„Nie, nezdvihol.“
Pravda, nezdvihol. Prechádzal ním po jej kľúčnych kostiach. Ľadová čepeľ kreslila karmínové cestičky po hebkej pokožke.
„Nerob to! Eli prehovorila…“
Prehovorila beznádejným pohľadom. Objal ťažkú rukoväť. Na vypracovaných svaloch mu vystúpili žily. Nadýchol sa…
„A zahodil…“
Zahodil za hlavu pochybnosti. Jeho úlohou bolo zachrániť ju. Zachrániť ju pred ďalšími lacnými pokračovaniami.
„Viktor skonal. Zdochol. Zomrel a nemohol ma ďalej riadiť.“
Alexander dobre vedel, že takto to nefunguje. Rozprávač nie je súčasťou príbehu. Rozprávač príbeh rozpráva. A Alexander stále držal nôž.
„Počkať. Bol to len sen! Alexandrovi sa to všetko len zdalo.“
Zdalo sa mu, že uteká po pláži. Že preskočil kmeň, prebehol mestečkom. Vkročil do hotela. Lenže Alexander sa tam nikdy nedostal. Stále bol v chate a pozeral na Elisu. Zatajil dych a vrazil nôž…
„Nie!“
Alexandrova hruď sa dvíhala v rýchlych intervaloch. Civel, ako čepeľ prenikala do hrdla. Elisino nežné telo zahaľoval bordový plášť. Každým pokusom o nádych sa v jej hnedých očiach strácal život. Alexander kľačal nad kŕčovitým telom a tlačil nôž hlbšie. Cez závoj sĺz nevidel prázdnu tvár, ktorá naveky znehybnela.
Alexander mlčal. Stále netušil, že to ešte nebol koniec.
„Viktor…“
Alexander už raz prekonal smrť. Na konci každého príbehu sa vždy mohol začať nový. Ale v tomto diele nie. Viktor nemohol dopustiť, žeby niekto v poslednej chvíli zmenil podstatu. Aby niekto v ďalšom pokračovaní napísal, že to celé bol len sen. Že Elisa sa zázračne objaví vyliečená s jazvou na krku. Alebo iný nezmysel. Lenže ako zariadiť, aby sa na konci príbehu nezačal ďalší? Viktor to konečne vedel.
Niektoré príbehy by nemali mať koniec.
„Prosím, už to zastav.“
Alexander zdvihol slúchadlo. Žiadna prednahratá replika ho tentoraz nezastavila. Vytočil číslo a trpezlivo čakal.
„Áno?“ ozval sa rozospatý hlas z druhej strany.
„Zachráň ju,“ šepol Alexander.
„Čo?“ zívol Alexander.
„Nepočúvaj ho, musíš ju zachrániť.“