„Zapínam kontrolu senzorov. Scarlet typu C aktivovaný. Sme prichystaní previesť mágiu na subjekt.“
„No do prašivej mantikory! Jónsi, tento kúsok je poriadne naštvaný!“
„Slušne, Dwyn, ide to na záznam.“
„Jasné, prepáčte. Presúvam sa na miesto.“
Dwyn hýbal pákou končekmi prstov. Akoby jej chcel len naznačiť, kam by sa mohla ráčiť presunúť. Mechanické rameno poslúchlo príkaz a pohlo sa aj s magickým kryštálom ponad zviera, ktoré by najradšej vyrvalo celú robotickú ruku a zborilo ňou celu. Chlpy na mohutných labách sa mu naježili, hadie šupiny na chrbte zrudli. Snažilo sa parohami udrieť do skla, no popruhy fixovali celé trojmetrové telo na jednom mieste. Spútaný questing sa zmohol len na zúrivé vrčanie na dvoch vedcov v plášťoch. Kryštál začal blikať.
„Zahajujeme sublimáciu. Magická energia na 25%,” zahlásil Jónsi a zvraštil pritom líščí ňufák, „stále žiadna odozva subjektu.“
„Jónsi? Nevidíš, jak má zaťaté svaly?“
„To je v norme. 45%. Počkať, tep subjektu výrazne zvýšený.”
„Lebo doňho púšťame zelený scarlet?“
„Záznam, Dwyn. Hovorím to pre záznam.“
„No, šak ja tiež,” poškriabal sa Dwyn za elfskými ušami, „zvýšený tlak toho, subjektu.“
„75%. Subjekt si ľahol na zem. Parohy zložené na chrbát. Prejavy stresu a nepokoja viditeľne ustúpili.“
Dwyn skontroloval obrazovku číslo tri. Videl na nej hustotu magickej energie, ktorá prechádzala z kryštálu do questinga. Spomenul si na fotografie bleskov. Drobné žilky statických výbojov, ktoré sa ako vražedné bludisko tvarovali a rozrastali. Akoby chceli svojou ničivou silou spáliť čo najviac vôkol seba. Presne ako prepletená sieť žíl na monitore. Zelená farba scarletu typu C postupne pohlcovala bordovú.
„90%. Subjekt sa prestal hýbať,“ hlásil Jónsi a vyceril tesáky. Dwyn presne vedel, prečo je jeho foxlingský kolega nahnevaný. Nebolo to však preto, že týrali to nešťastné zviera.
„Tep na nule. Nervový systém klesá,“ pokračoval foxling monotónne.
„Ešte to dá, dúfam, nie? Regeneruj, chlpáč,“ šepkal Dwyn. Jónsi prekrútil očami a ryšavým prstom ukázal na hlasokóder na stole. Niečo zadal do klávesnice a skontroloval ďalšie vynárajúce sa priamky na monitore.
„Tri minúty. Subjekt nevykazuje známky aktívnych životných funkcií.“
Dwyn mal chuť kolegovi vynadať. To zviera zomieralo kvôli ich pokusom a Jónsi sa tváril, akoby čítal zápisnicu z dedinskej schôdze.
„Ten chudák skonal,“ povedal Dwyn ľútostivo, tentoraz si plne vedomý, že to pôjde na záznam.
Jónsi vypol senzory a skontroloval čas.
„Scarlet typu C prázdny. Test číslo dvanásť projektu SZ-17 ukončený. Výsledky posielame na rozbor.“
Vypol prístroje a natiahol sa na koženom kresle, ktoré zavŕzgalo ako nervózne šteňa.
„To sa ešte nestalo, Jónsi. Prečo to nedal?“
Jónsi si pošúchal uši a potľapkal o polovicu mladšieho kolegu.
„V tom nápore stresu pravdepodobne nedokázal dostatočne rýchlo regenerovať. Zavolaj na údržbu, prosím. Ja vybavím nového jedinca. O týždeň skúsime menšiu dávku.“
Jónsi sa postavil, odložil plášť a čakal, kým sa bezpečnostné dvere otvoria. Zdvihol prst a pomaly sa otočil na Dwyna.
„Dúfam, že si nezabudol. Mimochodom, pozvanie stále platí pre dvoch, ak by si mal potrebu si priniesť so sebou spoločnosť.“
„Môže byť aj zajac?“ Dwynove oči sa rozjasnili.
Jónsi len mávol rukou a zmizol v tmavej chodbe. Dwyn sa poslednýkrát pozrel na nehybného questinga. Vybavil sa mu ten hrdý pocit, keď dokázal presvedčiť vedenie ústavu, aby na testovanie používali práve toto zviera. Rýchla regenerácia a schopnosť odbúravať bolesť – taký malý zázrak evolúcie. Za tri roky ani jeden exemplár neskonal. Až doteraz. Takmer videl tú nekompromisnú ruku zodpovednosti, ktorá ho zatláčala do kresla a nútila ho hľadieť na mŕtve zviera. Otočil sa a zapol interfón.
„Údržba? Potrebovali by sme vás…“
Výbuch.
Rinčanie skla a šplechot.
Dwyn si chytil citlivé elfské uši a s otvorenými ústami pozeral na okno cely. Od stredu sa ťahala sieť prasklín a zo skla trčal kus parohu. Prefarbená krv stekala na klávesnicu.
„Dwyn?” zachrčalo namrzene z interfónu. „Do matky, čo tam rachlo? Jak tam dójdem a bude tam zasa bordel, tak ma už naserete.”
Dwyn prešiel k oknu. Mal pocit, že sa okraje prasklín lesknú ako kvapky rosy na čerstvo načapovanom pive. Questing ležal bez pohybu na dlážke. A bez parohov. Z pahýľov vytekala hustá nazelenalá kaša. Po chvíli krv stuhla úplne. A tá Dwynova sa konečne rozprúdila.
„Tak, a čil ste ma nasrali.”
Dwyn sa otočil na ľudského údržbára. Mladík si prehadzoval metlu z ruky do ruky, akoby to bol legendárny meč predkov, a krútil pritom hlavou.
„On bol mŕtvy… teda je,” habkal Dwyn. „Len mu to… no, rachlo. Z ničoho nič.”
Človek prekrútil očami a zobral z chodby vedro s vodou. „Bych sa na to najradši… ešte aj sklo bude treba meniť? Víš, koľko to stojí? Sa divím, že vám tí experimenty dotujú. A nechytaj to sklo, Dwyn! Do matky, vidíš, že je to celé zasraté!“
* *
„Vitajte u nás, mladý pán,“ poklonila sa foxlingská pani.
„Prosím ťa, Fridrika, môžeš mu tykať.“
„Drahý, kým to nenavrhne on, som bezbranná.“
„Vidíš tie dve špicaté uši? Dwyn, daj si dole klobúk.“
„No a čo, drahý. Naša rodina si potrpí na naše tradície. Elfovia nech si majú ženy vládkyne. U nás bude rozhodovať muž!“
Jónsi pretočil očami a naznačil mĺkvemu Dwynovi, nech vstúpi. Vzal mu bundu a cestou na poschodie pokračoval so svojou ženou v debate o kultúrnych rozdieloch. Vošli do priestrannej jedálne s krbom. Dwyn sa pozeral na strop pomaľovaný freskami zasneženej pláne a odhadoval výšku izby. Bola o niečo nižšia ako v jeho byte na strome, no aj tak mal pocit, že svojou malichernou prítomnosťou uráža jej dôstojnosť.
Zacítil na nohe niečo teplé. Líška. Žiadny dvojmetrový humanoid – normálna živá líška, nie väčšia ako pes. Hľadela na Dwyna a vyplazovala pri tom jazyk.
Čupol si k nej a okamžite zaboril prsty do tých správnych miest na srsti. Líška privrela oči a nechala sa škrabkať. Vo foxlingskej kultúre sa Dwyn nevyznal. Zato pri huňatých pradúcich zvieratkách sa cítil ako najväčší odborník.
Z izby vybehlo foxlingské dievča.
„Saga, hovorila som ti, nech ju zatvoríš do koterca!“
„Prepáčte.“
„A uprav si šaty!“
Dievčatko vzalo bielu líšku na ruky a odnieslo ju preč.
„Odkiaľ ju máte?“ ukázal Dwyn na líšča.
„Pred deviatimi rokmi ju porodila moja žena.“
Dwyn prvýkrát v tomto týždni uvidel na Jónsiho tvári úsmev. Žena sa bez slov na manžela otočila a Dwyn si všimol, ako sa jej rozšírili zreničky.
„Z útulku,” povzdychla si Fridrika. „Keby je to na mne, kúpila by som jej radšej svätojánske mušky v pohári.“
Dwyn prikývol a sadol si, pretože mu to Jónsiho žena elegantne, ale rázne naznačila mávnutím laby. Jeho elfský zadok sa zaboril do mäkkej stoličky. Na pár sekúnd ocenil jednoduché ľudské skladacie nábytky, ktoré bez správneho návodu nezložili ani tí najfundovanejší trpasličí architekti.
„Ako dlho pracujete s mojím mužom, pán Diómher?“
„Asi rok, či?“ zneistel Dwyn a vypleštil oči na vznášajúce sa pokrievky zo striebra. Pristáli na kredenci s eleganciou hodnou autorky toho kúzla. Vo výstrihu šiat foxlingskej pani žiaril aktivovaný scarletový náhrdelník. Dwyn si dobre prezrel karmínový kryštál. Posledné dni trávil výskumom zeleného scarletu toľko času, že takmer zabudol ako vyzerá obyčajný magický kryštál typu A.
Fridrika sa usmiala a Dwyn sa spamätal. Pohľadu na výstrih venoval netaktne veľa sekúnd.
„To bolo… kúzlo levitácie?“ pokúsil sa tváriť nevinne.
„Magnetické kúzlo,“ odfrkol Jónsi a nabral si výdatnú porciu račieho mäsa. Dwyn prikývol a uškrnul sa. Takže falošné striebro z bežného kovu, pomyslel si.
Fridrika nepustila z Dwyna oči. „Môj drahý muž spomínal, že ešte stále hľadáte svoju ideálnu polovičku.“
„Prosím ťa, Fridrika, musíš to vyťahovať hneď na začiatku?“
„Prišiel sám. Nemá zmysel obliehať papierové hradby. Povedzte, pán Diómher, ešte sa nenašla ideálna elfka?”
Dwyn pokrútil hlavou a chytil si prsty na pravej ruke. Mal pocit, akoby mu razom stŕpli.
„Nespomínal si, že si bol na čaji s tou slečnou z údržby?” otočil sa Jónsi na kolegu. „Tá orkyňa. Ako sa volá?”
„Orkyňa?” zakrútila hlavou Fridrika. „Ale s tou by ste si nemohli založiť rodinu. Nie ste už vo veku, kedy by ste mali dať už vaše bádateľské potreby bokom?“
„Bádateľské potreby?“ Dwynovi takmer zabehlo drahé trpasličie víno.
„Myslím to sexuálne hľadisko, mladý muž. Mali by ste skôr bádať po ideálnom partnerovi. Z vašej rasy, aby ste mohli mať deti. Aj keď, ani to sexuálne nemôže byť opomenuté, pravdaže.”
„Fridrika! Aspoň pred malou sa kroť.“
„Veď ona tomu už dobre rozumie,“ stará foxlingská žena prehrabla dievčaťu srsť na zátylku. Sage odbehol pohľad na Dwyna, ktorý sedel taký vystretý, že sa ani nedotýkal opierky.
Dwyn tušil, že by mal reagovať teraz on. Pozeral sa do studených líščích očí hostiteľky. Kútiky úst mu stŕpli v kŕčovitom úsmeve. Šúchal si prsty, ktoré neprestávali svrbieť. Naopak, mal pocit, že mu po nich niekto behá žihľavovými listami. Akoby mu pod pokožkou pulzovali jedovaté pľuzgiere, ktoré sa chcú vydrať na povrch.
„Fridrika, prosím. Vidíš, že je z toho v rozpakoch.“
„Mám sa ho snáď pýtať na počasie? Alebo na prácu?“ mávla na manžela ešte stále nepoškvrnenou vidličkou. „No tak, drahý. Keby chcem viesť dialóg o vašej pracovnej náplni, tak budem znova počúvať o utajeniach a vládnych tajomstvách?“
„Zelený scarlet,“ vybehlo z Dwyna, až tým zaskočil sám seba. Jónsi na neho vyceril zuby.
„Ja som to vedela!“ zdvihlo dievča hlavu a rozžiarili sa jej hnedé očká, „aj strýko Holti pracuje s tým divným scarletom. Oci, prečo o tom nemôžete rozprávať?”
Jónsi zakrútil hlavou na Dwyna a po úsmeve už neostala na jeho tvári ani stopa.
„Strýko je teraz na medzinárodnej konferencii. On je tiež vedec,“ pokračovala Saga so širokým úsmevom.
„Tak, išiel do Neopolisu, aj so ženou,“ prikývla Fridrika, „on vie, ako sa postarať o svoju milovanú.“
Dwyn nedokázal úplne rozoznať, kde u foxlingov začína obočie, no prisahal, že to Fridrikine sa teraz mračilo.
„Ty nefajčíš, tak?“
„Len som šiel na vzduch,“ zadrkotal zubami Dwyn a závidel svojmu kolegovi huňatý kožuch.
Jónsi sa obzrel do obývačky, kde sedela jeho žena so Sagou. „Neber si jej reči príliš k srdcu. Fridrika je posadnutá dokonalým vzťahom. Má predstavu o večne zamilovaných pároch, ktoré sú si súdené, ktoré si musia nájsť k sebe cestu.“
„Aha. Ale vy ste si ju našli, či?“
Jónsi odklepol popol do kvetináča a ukázal spodný rad zubov.
„Ja tým osudovým stretnutiam neverím. Ak na každého čaká práve jedna duša na planéte, je zvláštne, že z pravidla to je vždy niekto z rovnakého mesta alebo zo susednej osady.“
Dwyn sa nadýchol pichľavého vzduchu prichádzajúceho z elfského lesa zmiešaného s ťažkým tabakovým dymom.
„Máš niečo s rukou?”
Dwyn sa prekvapene otočil na Jónsiho. Ten mu ukázal na ruku, ktorú si Dwyn dral nechtami. Červené škrabance sa na prstoch menili na drobné ranky. Rýchlo ju schoval za chrbát.
„Asi by som už mal ísť domov,“ povedal namiesto odpovede. **
Dwyn zapol autopilota a aeromobil pokojne zabzučal. Odopol si pásy, akoby mu práve oni spôsobovali to pálenie. Mal pocit, že drží prstami horúcu šálku s čajom a nemôže ju pustiť. Driapal do jemného reliéfu na bruškách. Prisahal, že v nich vidí kúsky črepín.
Aeromobil klesol z letovej výšky a zaparkoval na vedľajšom strome. Dwyn si predstavil, ako mu sused ráno vynadá. Od odstavného parkoviska na zemi by to mal ešte desať minút na tridsiate podlažie. Prešiel po moste a vyslovil najstaršie povolanie, keď priložil prst na zámok. Ani na piaty pokus sa mu nepodarilo odomknúť.
„Snímanie bolo zablokované. Zvoľte iný spôsob identifikácie.“
Dwyn mal rád ten zamatový ženský hlas. Vždy si ho priraďoval k mladej foxlingke, chudej, mierne hanblivej, ktorá čaká na zastávke vzducholode a bojí sa opýtať, či už náhodou neodišiel spoj do hlavného mesta. A on by k nej prišiel, povedal, že áno, a navrhol by, že by počkali na ďalší v neďalekej čajovni. Ale teraz nie. Teraz ju mal chuť kopnúť do jej dokonalého zadku.
„Snímanie bolo zablokované. Zvoľte iný spôsob identifikácie.“
Strhol si klobúk a priložil ucho na snímač. Dvere zavŕzgali. Vbehol do kúpeľne a vytiahol rovno niekoľko prípravkov. Mydlo, plumbus… nič nepomáhalo. To prekliate svrbenie sa len stupňovalo.
Ľahol si na gauč a zatvoril oči. Pokúsil sa odpútať myseľ. Lenže pri každej predstave vyšportovanej foxlingskej študentky sa mu pred očami zjavila iná líščia žena. Výrazne staršia, s ovisnutejšou kožou a chabou snahou zafarbiť šedivú srsť. A ktorá mu navyše vyčítala, že nemá partnerku.
Vraj nájsť životnú lásku. Ako by to asi mal spraviť? Na elfských báloch? Mal sedieť na stoličke, debatovať o politike, ekológii a čakať, kým k nemu príde slečna v tradičných šatách požiadať ho o tanec alebo pohárik pri vážnej debate o budúcnosti elfského národa?
Na matrac vedľa neho vyskočila Barra. Zajačica si ľahla a sklopila uši, čakajúc na pravidelné hladkanie.
Barra s ním žiadne konverzácie neviedla. Doslova žiadne. Aj keď po tom vždy túžil. Čo by mu také strašné vytkla? Že dostala málo granúl? Vyskočila by na neho a pekne by ho poprosila. Oblizla by mu uši a opĺzla ho na znak lásky. A on by ju… on by ju…
„Do prašivej mantikory!” zvolal Dwyn, až Barra vyskočila na nohy.
Brušká mal už zošúchané do krvi. Vstal a začal sa prechádzať v kruhu. Inak ani nemohol, jeho drobný byt bol celý do kruhu. Každým dokončeným okruhom sa mu žeravé ihly bolesti zaryli hlbšie. Zastavil a pozrel sa na nedokonale opracovanú stenu, ako mali všetky lacné byty v štvrti. Z drevených latiek trčali triesky. Mal pocit, že je nimi obklopený. Malými trieskami, ktoré sa pri každom jednom pohybe zahryznú pod kožu. Zasipel na prsty a hodil sa na gauč.
„Do bohov!“
Barra položila hlavu na jeho ruku. Odsotil ju. Zajačica ostala stáť na okraji sedačky.
„Prepáč, prepáč mi to.“
Znova zasipel a buchol zdravou rukou po opierke. Barra stiahla uši. Znova sa jej ospravedlnil. Chcel ju pohladiť, no zastavil sa. Nie, nechce ju pohladiť. Chce ju zdrapiť za zátylok a hodiť o stenu.
„Prestaň už!“
Barra zahrabala zadnými labkami a schovala sa za záves. Dwyn cítil to bodanie už aj pod nechtami. Akoby mu tam niekto ryl nožničkami, točil nimi v krvavej kaši, až kým by neodlúpol celý necht.
Zdvihol hlasofón.
„Dovolali ste sa na pohotovosť Nemocnice svätej pätice. Ste tretí v poradí. Čakajte na linke alebo zavolajte inú službu.“
Hlasofón letel vzduchom a zastavila ho až malá lávová lampa. Dva spotrebiče ukončili svoje pôsobenie jednou ranou. Vzal si kliešte, ktorými strihal Barre pazúriky. Priblížil sa k prvému nechtu. Ruka s kliešťami mu poskakovala divokejšie ako ľudská prostitútka na stole v hostinci.
„Čo na mňa zazeráš?” pozrel sa na ušatú hlavu vytŕčajúcu spoza závesu. „Mi nemáš ako pomôcť, tak nehľaď jak striga, hej?
Zreničky sa mu rozšírili. Uvoľňujúce cvaknutie mu príjemne rozvibrovalo uši. Vydýchol si. Zastrihol viac ako chcel, ale bolesť ustala. Usmial sa na Barru a kľakol si k nej.
„Prepáč, chlpáčik. Nemám dnes dobrý deň. Chceš papať? Ale no, neoblizuj mi tú ruku.“ * * *
„Ærmis pri hlasofóne. Haló?“
„Jónsi?“
„Patrí sa, aby sa volajúci predstavil. No kdeže si, Dwyn? Prečo si neprišiel ráno do práce?“
„Mal som zranenie,” odpovedal Dwyn pri pohľade na zafačovaný prst.
„Hodil by si sa mi tu,“ znelo z pozliepaného hlasofónu. „Prešiel som si dáta. Dwyn, ten questing mal anomáliu. Je to viditeľné aj na záznamoch. Energia sa pri konci sústredila do zadných končatín. Odpadlo mu kopyto. Podľa endografu sa mu tam začalo niečo formovať.“
„Aha, fajn.“
Dwyn si ľahol a započúval sa do bzučania prístrojov na druhej strane linky.
„Dwyn, vnímaš ma? Nastala zmena v jeho krvopise.“
Dwyn pokýval hlavou, no nič nepovedal. Zdvihol nad hlavu ruku a cez prsty sledoval oranžové svetlo lampy.
„Vieš, aký významný pokrok to môže pre nás byť?“ spýtal sa po príliš dlhých sekundách Jónsi.
„Pre nás? Ty si dosiahol hovno, Jónsi. Len si sa na mne priživil.“
„Dwyn, si tam ešte?“
Dwyn sa spamätal a posadil sa.
„No, som. Počuj, dnes už neprídem do práce. Necítim sa dobre. Ale, Jónsi? Nemohol by som sa večer zastaviť?“
„A večer ti už bude dobre? Ale to je jedno. Samozrejme, si u nás vítaný. Aspoň ti ukážem všetky dáta. Dwyn, otvoríme fľašu najkvalitnejšieho trpasličieho, rozumieš? Toto môže byť niečo veľké.“
Elf zložil hlasofón. Dotkol sa kože na prstoch.
”Kopyto,” pousmial sa a otočil sa na Barru. „Čo je zlé na kopyte? Prsty sú len evolučnou odpoveďou cicavcov na mäkkú pôdu. Najprv tri, potom päť. Aj tak sú kopytá na tvrdej pôde rýchlejšie jak laby nejakého predátora. Že, Barra? Asfalt, drevo, laminát – samé tvrdé podložia. Načo sú nám prsty na nohách, keď si aj tak každý deň obúvame topánky?”
Pozrel sa na vlastné nohy. Škaredé zakrpatené prsty. Ešte stále v sebe cítil nadbytok niečoho príjemného. Ako keď si odstrihol tú bolesť. Otvoril spodný šuplík a prechádzal nástroje, na ktoré už pár rokov nedopadlo svetlo. Trpasličí kľúč, matkovač… konečne! Ani netušil, že tam takú vec má. Sadol si naspäť na gauč. Zahryzol do vankúša, čo vyvolalo u zajačice zjavné začudovanie.
„Hm? Máš pravdu, veď to nebolelo.“
Položil vankúš na zem a vyložil si naň nohu, akoby bol objednaný u čističa topánok. Roztvoril kliešte a snažil sa nájsť ideálne miesto. Barra doskákala k nemu a oňuchávala dlhé červené rúčky.
„Pozor, nech ťa to nešmykne.“
Poriadne sa do toho oprel. Nešlo to na prvý pokus. Znova ich roztvoril a zatajil dych. Tlačil vzduch do brucha. Praskanie kostí mu dodalo úľavu. Vankúš už stratil svoju použiteľnosť. Aj koberec bol nasiaknutý krvou. Už len odstrihnúť posledné kúsky kože a svalov. Odložil kliešte a s úsmevom na tvári pozoroval Barru, ako opatrne oblizuje tmavú mláčku.* * *
„Dwyn, no vitaj. Už sa cítiš lepšie?“
„Hej.“
„Poď ďalej, nevyzúvaj sa,” Jónsi sa postavil bokom a počkal, kým Dwyn vstúpi. „Stratil si rukavicu?”
„Nie. Prečo.“
„No keď ju máš iba na jednej ruke.“
„Drž hubu, Jónsi. Drž už, prosím ťa, hubu!”
„Hovoril si niečo?“
„Čo? Že či je doma Saga,“ spýtal sa potichu Dwyn.
„Áno, hore, vo svojej izbe. Poď za mnou, do mojej pracovne. Musím ti to ukázať.“
„Pán Diómher, vitajte. Môj muž hovoril, že sa zastavíte. Ospravedlňte ma, že vás nebudem môcť pohostiť, ale chystám sa na večerný bál…“
„Mohol by som vybehnúť za Sagou?“ skočil jej do reči Dwyn.
Jónsi so ženou si vymenili prekvapené pohľady. Ten Jónsiho bol výrazne podráždenejší. Takmer sa triasol. Dwynovi bolo jasné, že má gigantickú potrebu mu vychrliť všetky myšlienky, ideálne naraz. Lenže Dwyn cítil, ako je mu to celé akosi ukradnuté.
„No, samozrejme. Môžeš… a prečo, ak sa smiem spýtať?“
„Líška,“ vyštekol takmer Dwyn. Musel dať za tým slovom pauzu, aby sám seba upokojil, „veľmi ma zaujíma chovateľstvo líšok. By som chcel… Barre zohnať spoločnosť.“
„Ale samozrejme, mladý pán. Lenže Saga nebude mať zrovna encyklopedické znalosti. Ona sa s ňou len hrá, venčí ju, kŕmi, a občas okúpe.“
„A čo by si od nej viac chcela, ty ryšavá piča?“
„Ako prosím?“
„Že presne na tie veci by som sa chcel popýtať,“ odpovedal jej Dwyn.
„Teraz?“ vytriasol zo seba Jónsi, „Ale, ale veď…“
„Neboj sa, drahý. Veď on neutečie oknom. Choďte za ňou, pán Diómher, ja vám ešte prichystám čaj. Váš, elfský. Môže byť takto na večer?“
Dwyn prikývol a prešiel k točitému schodisku. Na jednu nohu našľapoval ťažšie. Na medziposchodí sa pozrel do zrkadla, na strhanú elfskú tvár.
Každým schodom sa snažil spomaliť. Prečo ide za tou malou foxlingkou? Ako sa sem vlastne dostal? A čo, do prašivej mantikory, od nej vôbec chce?
„Zastav sa,“ povedal nahlas. Aspoň si myslel, že to vyslovil. Jeho hlas znel ako ozvena v sne, ktorá je dostatočne reálna na to, aby ho donútila otvoriť oči, no príliš vzdialená, aby dokázal určiť, odkiaľ prišla. Zastavil. Potreboval si všetko v kľude premyslieť. Ideálne doma na gauči hladiac Barru.
Vyrušilo ho klopkanie na dvere. Klopanie, ktoré spôsobil on sám. Opatrne pootvoril dvere.
Malá útulná miestnosť sa schovávala v tieni foxlingskej dievčiny, ktorá sedela na posteli pri lampe.
Pocítil teplý pokoj v hrudi. Drevené obklady na stenách mu tentoraz pripadali ako hebké ruky, ktoré ho chceli objať.
„Dobrý,“ preglgla Saga a rýchlo schovala interaktívny komiks pod paplón. Založila si ruky do lona, kde hovela jej spoločníčka.
„Ahoj, ako sa volá?“
„Ona? Breza.“
„Breza, aké prívetivé,“ riekol Dwyn a tentoraz cítil, ako sa jeho slová rozliali priestorom ako sladké mlieko. Chcel sa oprieť o zárubňu, no kroky ho doviedli až k posteli. Sadol si vedľa Sagy a poškrabkal Brezu za ušami.
„To nemá rada,“ povedalo dievča a pohladilo ju po chrbte. Prechádzalo prstami proti srsti. Líška zavrnela. Dwyn musel zatvoriť oči. To pradenie pocítil až za ušami. Prešlo po jeho chrbtici ako končeky jemných prstov.
„Psovitá šelma,“ usmial sa Dwyn, „aj keď si ostatní myslia, že je jak mačka.“
„My nie,“ pokrútila hlavou Saga.
„Vy?“
„Foxlingovia,“ odpovedala Saga, „sme sa to učili. Náš predok bol vlk.“
„No, presne. Líška má bližšie k vlkom. Aj keď, teraz keď nad tým rozmýšľam – líška je viac samotár. Nežije vo svorke. Asi tomu chápem, že prečo. Si proste nájde partnera, splodia mladé a odídu od seba.” Dwyn prešiel prstami proti srsti. Bola prekvapivo drsná. Drsnejšia, ako chĺpky foxlingského dievčatka. Elf už prechádzal prstami po foxlingskej ruke a smeroval vyššie. Saga objala Brezu a sklopila zrak.
„Ale vy to tak nerobíte,” zašepkal elf a zastavil sa na jej zátylku, „vy si hľadáte ideálneho partnera na celý život.“
„My?“
„Foxlingovia. Ma nepočúvaš, ty zasran?“
„Počúvam…“
„Tebe bude dopriate! Beháš po svete s brutálnym zrakom a dokonalým čuchom – to máte zdedené od vašich predkov. A čo máme my, elfovia? Prečo mne nebolo dopriate?“
Zhlboka sa nadýchol. Dievča bezradne objímalo Brezu, ktorá sa metala a cerila zuby.
Saga sa pozrela na Dwyna a ticho zakňučala.
„Prepáč, ja som to tak nechcel povedať…“
„Váš čaj, mladý pán. Môj muž vás už dole očakáva. Saga! Neoblápaj tak silno to chúďa zviera!“
„Dwyn, čo to hovoríš, prosím ťa?“
Dwyn stál pri stole, ktorý bol pokrytý súvislou vrstvou dokumentov z výskumu. Práve si napravoval klobúk.
„Ja už naozaj… musím ísť. Prepáč,“ v polke vety si musel odkašlať, aby znova našiel hlas. Odmietal stráviť v tom dome čo i len minútu naviac. V hlave mu trešťalo, pravú nohu mal stŕpnutú, ledva na nej stál. Z horného poschodia cítil prítomnosť malého vystrašeného dievčatka.
A najmä pociťoval neuveriteľnú hanbu.
„Ale, Dwyn, ešte som ti všetko nestihol…”
„Drahý, veď ho nechaj,” mávla labou Fridrika, napravila si dlhé šaty a cez plecia si prehodila bolero, „vidíš, že ešte nie je v poriadku. Je tak, mladý pán?”
Dwyn prikývol a rovno podal kolegovi ruku na rozlúčku.
„Mimochodom,” otočila sa Fridrika v dverách, „ak ste sem prišli vzducholoďou, môžem vás zobrať do centra. Nemusíte čakať na spoj.”
Dwyn rýchlo pokrútil hlavou. „Nie, vďaka, som tu vlastným aeromobilom.”
„Vynikajúco, tak nasadajte.”
Dwyn sedel v aeromobile. Luxusnom aeromobile so sedačkami potiahnutými prvotriednou syntetickou kožušinou. To bol prvý zásadný problém, ktorý si dokázal v rýchlosti uvedomiť. Druhý bol ten, že nedržal v rukách kormidlo. A tretí, najzásadnejší, že ho držala stará foxlingská žena v bálových šatách.
„Viete, pán Diómher, ja vám rozumiem,” hovorila a nespúšťala zrak z oblohy pred sebou, „ste sám, spoločnosť na vás tlačí, aby ste sa držali tradícií. A vy by ste sa najradšej plavili ešte v nejakom tom exotickom mori. Je tak?”
„Aké more?” zažmurkal Dwyn. Skúsil si spomenúť na posledné udalosti. No jednotlivé útržky videl horšie, ako svetlá pouličných lámp schované v hmle pod nimi.
„Verte mi, že viem, čo je to hľadať medzi vlastným druhom,” povzdychla si Fridrika. „Bádať po niekom, kto bol aspoň z časti súci.”
Dwyn rýchlo prehodnotil rebríček najpálčivejších problémov. Fridrika sa totiž pozerala pred seba už len okrajovo. Väčšinu času venovala pohľadu na Dwyna. S úsmevom, pri ktorom jej bolo vidno väčšinu tesákov. Jeden si oblizla. A Dwyn sa takmer zabudol nadýchnuť.
„Viete, doslova som z vás cítila akúsi prazvláštnu túžbu. Náš čuch je výnimočný nielen v kuchyni, ale aj pri pocitoch druhých. A vy, mladý pán,” dala za oslovením dramatickú pauzu, zapla autopilota a celá sa otočila k nemu, „z vás cítiť priam vriacu túžbu ešte poslednýkrát prebádať nejaké tie moria.”
Dwyn cítil, ako sa mu samovoľne natiahli kútiky úst. Musel sa nakloniť dopredu. Nebezpečne blízko kratučkej srsti.
„To cítite vašim čuchom?” spýtal sa elf. „Tým čuchom, ktorý mi pripravil tak príšerne horký čaj?”
Fridrika sa zasmiala, no bolo to menej uveriteľné ako jej prifarbená srsť na prsiach.
„Priznávam sa,” zdvihla ruky, „odhalili ste ma. Čaje nie sú moja expertíza. Ale povedzte, nemali by ste chuť na iné osvieženie?”
Aj ona sa nahla k nemu bližšie. Elf jej opätoval úsmev. A holou rukou ju zdrapil za šaty.
„A ty by si nemala chuť už držať konečne piču?”
Sledoval, ako jej úsmev prechádzal do nekonkrétneho úškrnu. A potom, ako sa snažila vymaniť zo zovretia. Funela pri tom ako lapená zver v klietke.
Elf zdvihol druhú ruku. Rukavica začala zliezať z prstov ako utierka z kypiaceho cesta. Dopadla na kožušinovú sedačku. Za ňou pristálo na poťahu niekoľko hustých kvapiek nazelenalej tekutiny. * * *
Elf pozoroval Barru, ako prežúva potravu. Krútila svojou malou papuľkou ako miešačka na račí likér. Vyzerala, že hľadí niekam do steny. Vedel, že ho pozoruje.
„Závidíš, že? S týmto by sa ti lepšie behalo po tých parketách.“
Zajačica dojedla posledné sústo a od radosti poskočila. Vyhodila nohy nad seba a spravila vo vzduchu takmer otočku.
„Vieš, že humanoidi nedokážu vyskakovať tak vysoko?“ spýtal sa a posadil sa na kraj pohovky. „Päťnásobok tvojej výšky, to dokážeš. Máš to v nohách. Ani nevieš, aké máš šťastie.“
Postavil sa a podišiel k nej. Ani sa nehla. Vzal ju na ruky a hladkal po uškách, ktoré ochotne sklopila.
„Vieš, čo ma trápi? Že prečo máš také šťastie len ty. Vieš, aké by to bolo úžasné, vyskákať si až sem, na tridsiate poschodie?“
Presunul sa s ňou k šuplíku a stále ju hladil po uškách.
„Ale to sa dá zdieľať. Stále to mám, cítim to. Neboj sa. Viem, ako ti pomôcť. Teda mne… nám. Pomôžem nám obom. Chápem tvoju obavu, no nehýb sa. Nebude to bolieť. Ani mňa to nebolelo. Hm? Možno mi bude stačiť jedna. Od kolena. Neboj neboj, pšššt. Bude to rýchlo.“
Barra mala sklopené uši, ale už nie kvôli hladkaniu. Trhala nohou. Elf si dal dole rukavicu. Z pahýľu mu vystrekla zelená brečka. Za ňou nasledovali malé lepkavé výhonky, ako lesklé zvíjajúce sa pijavice. Akoby hľadali potravu na ktorú by sa mohli prisať. Vrhli sa k Barre a oblapili jej nohu. Zajačica sa pokúšala vymaniť, kopala voľnou labkou ako divá. Oči mala dokorán a noštek jej poskakoval v nepravidelných intervaloch. Kliešte sa otvorili a elf priložil čeľuste až k jej stehnu. Metala sebou. Funela a pozerala sa na prázdny výraz jej pána. Prvýkrát za život ho pohrýzla do ruky. Kopala labkami a snažila sa odsotiť krútiace sa výhonky.
Zaskučala a trhla sebou.
„No vidíš, toto išlo ľahšie.“
Konečne ju pustil. Výhonky sa nalepili na končatinu ležiacu na podlahe. Vypustili na ňu hustú krv a v momente sa rozleptala na mláčku. Fľak na koberci bol jedinou stopou, ktorá ostala po existencii odstrihnutej labky.
Schoval náradie a nalial si dobre vylúhovaný elfský čaj. Vdýchol tú štipľavú arómu zmiešanú s pachom hrdze a surového mäsa, ktorý sa ťahal od zajačice. Nie, nebol to pach. Pre elfa to bola vôňa. V momente si spomenul na Jónsiho ženu.
„No chápeš, Barra? Dokonalý čuch. A načo jej bol?“
Ľahol si na gauč. Necítil sa ustarane, ani vysilene. Ani len spokojne. Hľadel do stropu a pozoroval nedokonalé šmuhy na lacnom lustri. Odchlipol si z čaju a zatvoril oči. K jeho ušiam doliehalo smutné pískanie ranenej zajačice. Neignoroval ho. Len ho to jednoducho nevyrušovalo.
Prebral sa až na druhý deň. Cítil sa sviežo a ustato zároveň. Akoby bežal preteky elfských hrdinov, a po ich dokončení mal chuť pustiť sa rovno do ďalších.
„Barra? Kde si? Barra!“
Dwyn skočil a takmer vrazil hlavou do lustra. Barrq ležala cez okraj svojej postieľky. Nedokázala sa do nej v noci dostať. Dwyn ju pohladil, a ona sa ani nehla. Chcel kričať, ale nešlo to. Zamyslel sa, no napadala mu len jedna jediná možnosť. Skočil k hlasofónu.
„Zdvihni to, no.“
Držal slúchadlo a klepkal kopytom ako sa prechádzal pomedzi črepiny lávovej lampy.
„Pán Æermis pri telefóne.“
„Jónsi! Si doma?“
„Samozrejme. Veď mi sem voláš…“
„Musím k tebe prísť.“
Ticho na druhej strane prišlo Dwynovi ako večnosť.
„Prísť? No samozrejme, Dwyn, môžeš. Ale prečo tak náhle? Zajtra sa môžeme stretnúť v práci.“
„Musíme dnes. Niečo sa deje. Už chápem tomu, čo si mi hovoril…”
„To. Chápem to…”
„…a niečo to môže naozaj znamenať. Niečo dôležité.“
„No ak to nepočká, tak sa zastav. Dwyn? Je všetko v poriadku? Znieš vystrašene.“
„Ne… neviem.“
Zložil. Uľavilo sa mu. Zakryl svoju jedinú skutočnú spoločníčku, ktorú za tie roky mal. Zobral kľúče, batoh a rozbehol sa k výťahu.* * *
„Vitaj, Dwyn.“
„Jónsi, dostalo sa to do mňa.“
„Naozaj?“
„Áno. Asi cez kúsky skla. Alebo ja neviem.“
„Tak poď teda ďalej.“
Jónsi sa prívetivo usmieval na mladého elfa. Dwyn tomu nerozumel. Mal pocit, že sa celý chvie. Pozrel sa na svoje nohy, ktoré s ľahkosťou vkročili do Jónsiho domácnosti.
„Moja žena tu dnes nie je. Predpokladám, že prespala u jednej zo svojich priateliek. Môžem ti ponúknuť šálku čaju?“
„Jónsi, ja… niečo sa so mnou stalo. Bojím sa. Akoby si to vypýtalo, čo chce, a… som ju zabil.”
„Koho?“
„Barru. Zabil som ju.“
„Znova? Veď si s ňou včera bol. Kvôli tomu si hádam neprišiel.“
„Čo? Vnímaš ma, Jónsi? Zmrzačil som vlastného zajaca. Ja!“
„No dobre, dobre, rozumiem. Môžeš za ňou ísť. Tak ja ti idem uvariť zatiaľ ten čaj.“
Dwynove nohy sa pohli. Vydali sa smerom k schodisku.
„Jónsi? Jónsi! Čo sa to deje?!“
Prešiel na medziposchodie. Otočil sa do zrkadla. Pozeral sa na neho elf. Chladný, bez akéhokoľvek náznaku emócie. Chcel na seba zakričať, no jeho odraz ledva mykol spodnou perou. Noha sa pohla na ďalší schod. Zastavil ju. Trhol ňou, až si vyzul topánku. Kopyto buchlo do dreveného schodu.
„Dwyn? Je všetko v poriadku?” ozvalo sa z kuchyne.
„Jónsi! Musíš mi pomôcť!”
Cítil približujúci sa pach líščieho kožuchu. Jónsi sa zospodu pozeral na točité schodisko. Dwyn otváral ústa, no vychádzalo z nich iba tiché hmkanie.
„Vyzeráš… inak. Nie si ešte stále chorý?” Jónsi pomaly stúpal po schodoch. Každým zavŕzganím sa Dwynovi rozbúchalo srdce. Svaly mu horeli, ako bojoval proti vlastným nohám. Ešte ich dokázal držať na mieste.
„Dwyn? Čo to máš s nohou…”
Dwyn sa konečne dokázal zhlboka nadýchnuť. Jónsi bol pri ňom, aby ho zachránil.
„Po… môž… mi.”
Jónsi sa zastavil. Prudko sa zvrtol. Hlasofón na prízemí vyzváňal. Dwynovi vystúpili na čele kvapky potu. Pohľadom sa zarezával do Jónsiho chrbta. Otoč sa, bežalo mu mysľou. Otoč sa a poď sem!
„Počkaj, idem to vybaviť.” Jónsi rezko zbehol po schodoch a zdvihol hlasofón. A Dwyn už len zatvoril oči. Kopyto sa pohlo. Už mu nedokázal odporovať.
„Dwyn?” zaznel zdola naliehavý hlas. Jónsi pribehol k schodisku a obliekal si kabát.
„Nemôžem ti teraz… volala hliadka,” foxlingov hlas sa triasol. Dwyn už kráčal k dverám detskej izby. „Vraj našli Fridrikin aeromobil,” habkal Jónsi, „a v ňom krv. Neviem, čo sa stalo… musím tam ísť.”
Dwyn počul už len zavŕzganie vchodových dverí a cvaknutie zámkového mechanizmu.
„Neruším?“
Saga ležala na posteli. Posadila sa. Breza ležala na koberčeku vedľa postele. Zdvihla hlavu a sledovala postavu vo dverách, ktorá si zložila batoh.
„Ocinó?“
„Neboj sa, tvoj otec vie, že som prišiel. Veľmi dobre chápe všetky súvislosti.“
Stále čakal vo dverách, bez pohybu.
„Dosiahli sme vrchol civilizácie, vieš o tom? Tak sa hovorí o treťom veku. Pritom sme tak prosté bytosti. Každý jeden z nás potrebuje prach prostú elementárnu blízkosť nejakej živej duše.“
Nasal vzduch. Smrad zo spáleného tabaku cítil aj v detskej izbe. Stiahol si rukavicu. Vôňa skazeného mäsa ho potešila. Vytekajúca tekutina kvapkala na koberec.
Saga sa snažila čo najpomalšie presúvať k okraju postele. Rukami schovanými pod plachtou sa priťahovala k jedinému živému tvorovi v miestnosti, ktorého sa nebála.
„Ja som pokrok, Saga. Už nebudeme musieť hľadať blízkosť. Ani ty, ani ja. Roky sa trápiť a upadať do nekonečného cyklu sklamania.“
Bola už na kraji. Stále pozorovala elfa vo dverách. V momente vzala Brezu na ruky a rozbehla sa k oknu. Elf pokrčil kolená a odrazil sa. Preletel miestnosťou a vo vzduchu schmatol Sagu. Breza vyskočila z jej náručia a zasyčala na prikrčeného elfa. Ohnal sa po nej výstupkami. Odhodil ju do skrine.
„DOSŤ!“ zreval Dwyn. Držal jej ústa zdravou elfskou rukou. Márne sa snažila vymaniť. Hľadela do obrovských modrých zreničiek. Hnev a strach v nich opäť vyhasol. Znova sa na ňu pozeral pár studených elfských očí.
„Sme si podobní. Nie – sme totožní. Prekonal som ten evolučný konštrukt, ktorý nás núti spájať sa s prislúchajúcou rasou. Dokážeme byť spolu. Máš pochopenie PRESTAŇ… máš pochopenie pre živé bytosti. Všetky bytosti. Aj tie údajne nemé.“
Výstupky sa omotali okolo Saginho tela ako lepkavé slizké liany a pripútali ju na stoličku. Pomaly kráčal k batohu. Žily z pahýľa sa za ním ťahali ako nekonečné črevá. Vrteli sa a skrúcali pri každom nádychu. Vzal kliešte a vracal sa k Sage.
„Viem, že sa teraz bojíš. Cítim tvoje pocity, konečne ich cítim. Ale tvoj strach je len tvojou vlastnou predstavou niečoho nepoznaného. Nebolí to. Je to potrebné pre DOSŤ! NECHAJ JU!“
Tresol päsťou do skrine a tá sa s rachotom zrútila. Sage stekali slzy po tvári, no nedokázala zo seba vydať ani hlásku. Dwyn sa buchol niekoľkokrát do tváre.
„NEROB JEJ TO naše splynutie. Volá sa to sublimácia. Naše molekuly sa spoja a budeme jedno. Budeme si tak na blízku. Navždy. Naozaj navždy, nie ako tie manželstvá a pokrytecké partnerstvá. Dve odlišné rasy sa zmenia na novú…“
V hrudi pocítil chlad.
Sklonil hlavu.
Ďalší nádych už nedokázal do seba dostať. Pľúca zachrčali. Z hrude mu trčal ľadový cencúľ. Z hrotu kvapkala voda, ktorá sa z čírej tekutiny každou sekundou menila na zelenú.
Čakal, že ho to bude bolieť. Mal by kričať, no nič necítil. Pomaly sa otočil.
Vo dverách stál Jónsi s ešte stále vystretou rukou. Chĺpky na prstoch mal zmrznuté. Scarletový náramok svietil karmínovou žiarou. Ceril tesáky, no oči mal vypleštené v neskrývanom úžase. A strachu.
„Jónsi?” Dwyn konečne znova počul svoj hlas. Spravil krok vpred a padol na koleno. Noha s kopytom sa snažila udržať rovnováhu, no hneď potom skončila na podlahe aj ona. Dwyn si chcel chytiť ľadový črep. Už tam nebol. Ostala po ňom len diera, ktorá sa zapĺňala bublajúcou brečkou hustej krvi a kúskami dotrhaného mäsa.
„Dwyn, čo sa to deje?” šepkal Jónsi a spravil aj on krok vpred, stále s vystretou rukou. Dwyn sa zvalil chrbtom na parkety. Niekoľkometrové výstupky sa stále ťahali od spútanej Sagy. Váľali sa na podlahe a sem-tam kŕčovito sebou trhli.
Jónsi sa pozrel na Sagu, a potom naspäť na Dwyna.
„Bol si v kontakte so subjektom? Dwyn, počuješ ma?”
Dwyn ho počul. Aj mu odpovedal. No slová zneli už len v jeho mysli.
Priložil si pahýľ k ústam. A Jónsi nemo sledoval, ako elf do výstupkov hryzie líščími tesákmi. Čvachtanie zelenej tekutiny striedalo elfovo stonanie a pískanie vrtiacich sa orgánov.
Prehrýzol ich. V momente z pahýľa vystrelili ďalšie a oblapili Jónsiho krk.
Elf sa postavil a držal dvojmetrového foxlinga vo vzduchu.
„Subjekt? Naozaj si povedal subjekt?”
Diera v hrudi sa zapĺňala organickou sieťou ako živá krvavá pavučina. Do pár sekúnd regeneračné bunky zaplátali celú ranu. Ostal po nej len plesnivý zápach ako z hnijúceho mäsa v koši.
„Chcel si ma zabiť. Tak, ako subjekt. Len ďalšia štatistika, že?”
Miestnosťou sa ozývalo trhanie látky. Kožená elfská bunda spadla na dlážku. Z chrbta mu vyrazili rozvetvené parohy a natiahli sa nad hlavu ako majestátne krídla. Konce vetiev neboli uzavreté, z každého jedného vyrašilo niekoľko mazľavých výstupkov. Vlnili sa ako červy v blate.
Jónsi otvoril ústa, no žiadna odpoveď z nich už nevyšla. Kopa výstupkov sa mu vnorila do hrdla. Z úst mu vyšplechla krv. Akýkoľvek pokus o vreskot sa zmenil na pridusené kloktanie. Výstupky si našli vnútornosti a začali ich rozleptávať. Foxlingovo telo sa scvrklo a zošúverilo. Padlo na zem ako použitý obal. Zbytky nepozretých orgánov sa rozpľasklo o parkety.
„Prepáč mi to, Saga,” prehovoril elf zamatovým tónom a otočil sa. Stovky tenkých orgánov vystrelili a zahryzli sa do stien a stropu. Elf k nej pomaly kráčal a natiahnuté cievy sa s ním hýbali ako napnuté struny. „Viem, že ty mi rozumieš. Našli sme sa. Už nás nebude nikto rušiť, sľubujem.“
Živý povraz ju stále držal pripútanú na stoličke. Vzal zo zeme kliešte a položil ich na jej koleno. Nemihol na tvári ani brvou ako prechádzal prstom po jej tele.
„Neboj sa, neplač.” Prstom zastal na jej hrudi. Poklepkal jej v strede medzi kľúčnymi kosťami. „Potrebujem sa dostať priamo k tvojmu vnútru, k tvojej podstate.“
Zdvihol kliešte k jej prsiam.
Saga dokázala zakričať. Dwynove ruky sa roztriasli. Kliešte sa zahryzli do jej krku, no nedokázali strihnúť.
„Prestaň už!“
Nástroj sa roztriasol. Dwynova ruka zvádzala súboj s elfovou rukou. Každá držala jednu rúčku klieští.
„Nechaj… ma… tak…“
Elf sa usmial.
„Vieš, že to chceš. Tak prečo bojuješ? Vzdaj to!“
Zdvihol kliešte k vlastnému krku. Jeden strih stačil.
Dwyn už nedokázal nič povedať. Sledoval, ako mu z hrdla vyliezli hnedé mokvajúce nite.
Nedokázal ani zatvoriť oči. Musel sa pozerať, ako sa pulzujúce žily zabodli do detských očí. Pohltili ich takou rýchlosťou, že z nich nestihla vytiecť ani kvapka očného moku. Saga otvorila ústa. V momente ich zapchali ďalšie výstupky.
Dwyn kričal. Kričal vo vnútri, v posledných zbytkoch neobsadeného vedomia.
Telo foxlingského dievčaťa mizlo. Všetky chlpy vypĺzli na podlahu. Dwyn ešte pocítil vydesený nárek detskej duše, kým ju elf nadobro pohltil.* * *
„Kto ste? Tu je vstup zakázaný.“
„Pustite ma. Som príbuzný, Holti Æermis.“
„Ešte nedorazila vyšetrovacia jednotka.“
„Hovorím vám, aby ste ma pustili. Je tam moja rodina!“
Člen hliadky sa pozrel bližšie na vládny odznak, ktorý mu Holti strčil pred tvár. Preglgol a kývol hlavou.
„Prepáčte, pán Æermis. Ak vás môžem poprosiť, ničoho sa nedotýkajte. Ale, váš brat, aj neter… viete, nenašli sme nič, okrem…“
„Viem, pustite ma už!“
Holti Ærmis obišiel príslušníka hliadky.
Vstúpil do izby a priložil si vreckovku k nosu. Akoby pred neho niekto vysypal od plesne rozmočený kompost. Zo stien a stropu viseli scvrknuté kúsky čiernych nití. Vyzerali, akoby sa pri najmenšom dotyku mali rozpadnúť na prach.
Holti si vreckovku priložil aj k očiam. Pri pohľade na dve kôpky premočenej srsti sa musel niekoľkokrát nadýchnuť aby sa upokojil. Cez otvorené okno počul približujúce sa sirény vyšetrovacej jednotky. Musel konať rýchlo.
Vytiahol ampulku a odobral vzorku z krvavej kaše na podlahe. Z vrecka vybral hlasokóder a zapol nahrávanie.
„Vzorka odobraná subjektu z projektu SZ-17. Predpokladám, že úroveň mutácie bola nad všetky doteraz zaznamenané dáta. Koniec záznamu číslo jeden, projekt SZ-18.”